Premrhaná miliarda, drahá údržba a prevádzka, zbabrané verejné obstarávania, zastarané technické riešenia. Taký je mediálny obraz o stave informatizácie verejnej správy na Slovensku.
Slovensko za posledných pätnásť rokov nalialo do informatizácie viac ako jednu miliardu eur, no mnohé krízy jasne ukázali, že keď potrebujeme funkčné elektronické služby štátu, jednoducho nefungujú.
Kde sa utopila miliarda?
Ťažko povedať, kde to celé začalo. Štát skrátka zadáva zákazky, vytvára rôzne registre a weby. Minul už viac ako miliardu eur a výsledok je stále vzdialený tomu, ako funguje e-government napríklad v Estónsku, ktoré v ňom vyniká a ktoré sme chceli ako krajina pred rokmi prekonávať.
Ešte keď sa Peter Pellegrini zo Smeru stal v roku 2016 novým podpredsedom vlády pre invcestície a informatizáciu, k situácii ohľadom webu Slovensko.sk (ktorej vývoj mimochodom stál viac než vývoj Muskovej rakety do vesmíru) sa vyjadril nasledovne:
„Je ťažké povedať, či niečo malo stáť menej, alebo viac. Mrzí ma však, že sa zabudlo na občana. Keď si otvorím slovensko.sk, niekedy mám problém pochopiť, kde mám kliknúť…“
Peter Pellegrini úradu šéfoval kratšie ako dva roky, ale e-governmentu sa venoval oveľa skôr.
Už v roku 2006 sa stal šéfom komisie pre dopravu, pošty, komunikácie a informatizáciu spoločnosti pri hospodárskom výbore parlamentu, bol ním do roku 2010. O dva roky neskôr nastúpil ako štátny tajomník na ministerstvo financií, ktoré malo v tom čase na starosti aj informatizáciu spoločnosti.
Ale na to aby sme si vedeli nad touto situáciou vybudovať nejaký zdravý nadhľad, nepotrebujeme útočiť na Petra Pellegriniho a ani vyskladávať pramene z ďalekej histórie.
V rovnakom roku, v akom Peter Pellegrini kritizoval predražený web Slovensko.sk, vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák zas pre zmenu “potešil” občanov svojim výrokom o tom, že „ľudia uprednostňujú osobnú návštevu úradov s možnosťou poradiť sa.“
Asi nemusíme zdôrazňovať to, aké veľké množstvo ľudí výrok nahneval, keďže cieľom celého procesu, ktorý stál Slovensko takmer miliardu eur, je práve riadne informovať a minimalizovať potrebu návštevy úradov.
Od tých čias sa toho veľa nezmenilo. Premrhaná miliarda zostala premrhanou miliardou a štát akurát pracuje na realizácii vízie takzvaného “Slovenska 3.0” za približne 37 miliónov eur. Cieľom tohto “tretieho pokusu” je do roku 2026 transformovať a zjednodušiť používanie elektronických služieb, znížiť zložitosť, zvyšovať podieľ elektronickej komunikácie a pod. Na samotnom webe Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky sa pritom pod kolonkou “Na čom momentálne pracujeme?” dočkáte nasledujúcej odpovede:
“Na príprave zoznamu používateľských požiadaviek, ktoré budú podkladom pre naplnenie strategických cieľov.”
Ak vám všetky tieto slová znejú vágne, či až smiešne, pričom si možno až ťukáte na čelo nad príšernou hlúposťou štátnikov, ktorí sú ochotní minúť miliardu a potom sa pokúsiť minúť ďalších pár miliónov s tým, že na web Ministerstva vycapia takýto nezmyselný guľáš, nedivím sa vám. Presne taký je aj celý vývoj webu Slovensko.sk.
V skratke – na čo presne štát za vyše desať rokov minul viac ako miliardu eur, nie je dodnes úplne jasné. Tiež sa nedá presne vyčísliť, koľko stáli jednotlivé projekty. A čo je ešte smutnejšie, všetko nasvedčuje tomu, že tejto ceste sa nevyhneme ani v najbližších rokoch.
Nedostatok sebareflexie?
Niektorí “povolaní” sa však na kritiku štátneho rozhadzovania sami pozerajú kriticky. Generálny riaditeľ Sekcie informačných technológií verejnej správy Jaroslav Kmeť sa ešte pred obdobím Matovičovej vlády v roku 2020 k problematike vyjadril nasledovne:
“Môžeme sa donekonečna umárať a plakať nad rozliatym mliekom a vyčíslovať koľko peňazí sme už do IT naliali, ale ja si myslím, že to nemá žiadny zmysel. Treba sa pozrieť na to, čo sa v uplynulom období podarilo (a nie je toho málo), na hlavných rezortoch máme vybudované robustné agendové systémy a centrálne komponenty, základné registre, pomaly sa štátne IT presúva do centrálneho úložiska (cloudu), spustili sme stovky elektronických služieb pre občanov. Analýza projektov ukázala, že tieto investície už vrátili štátu a občanom svoju hodnotu v úsporách času a peňazí a to nad očakávania.”
Kde je však problém? Nuž, pri kritike podobných “povolaných” ľudí nesmieme zabúdať na to, ako veľmi nevhodná môže byť paušalizácia – konkrétne v tomto prípade – ako veľmi nevhodné môže byť nazeranie na štátne IT ako na jeden balík.
“Biznis IT sektora so štátom” je sám o sebe dosť ťažko uchopiteľný pojem – v konečnom dôsledku ide vždy len a jedine o konkrétne projekty na konkrétnych úradoch.
Či už sme libertariáni a zástancovia štátneho minimalizmu, či progresívni uprednosťnovači dotácií, nemusíme mať v zásade nijak veľký problém s objemom “IT biznisu” v štáte, ak prináša svoj úžitok. Avšak súčasné myslenie je nastavené na to, že peniaze treba minúť a nie s nimi hospodáriť. A všetci sa snáď zhodneme na tom, že niečo také je od základov zlé. Preto v prvom rade musia sedieť na rozhodovacích stoličkách ľudia, ktorí svojej oblasti rozumejú a hľadajú spôsoby, ako služby štátu ľuďom zlepšovať a strážia si ich realizáciu. Výsledok sa dá potom veľmi konkrétne pozorovať.
V opačnom prípade to vždy budú iba premrhané peniaze, a to navyše aj so sprievodnou záťažou v podobe vysokých prevádzkových nákladov na mnoho rokov dopredu.
Estónsko ako príklad pre všetkých
No dobre. Vieme ako veľmi je predraženosť slovenského štátneho IT poznačená netransparentnosťou a predraženými zákazkami. Niektorí z našich lídrov pritom pri tejto barbarskej činnosti hovoria o tzv. “estónskej ceste”. Vraj by sme mali vydržať s tým, že slovenské úsilie a ohromné množstvo utopených peňazí sa nakoniec oplatí.
Ako to však vyzerá v Estónsku? V čom je ich prístup iný oproti tomu slovenskému?
Nuž, v Estónsku začala vláda investovať do informatizácie už od získania nezávislosti v roku 1991. Bývalý estónsky prezident Toomas Hendrik Ilves sa k priaznivému technologickému vývoju v krajine vyjadril nasledovne:
"Ak skombinujete rovnú daň s informatizovaným systémom, tak vám vznikne systém, ktorý je jednoduchý a ľahko spočítateľný, a práve preto, že je rovný a informatizovaný, tak ľudia môžu, a skutočne to tak aj robia, podať svoje daňové priznanie veľmi rýchlo."
Občania môžu cez internet voliť, dostávajú elektronické predpisy na lieky, pristupujú k štátnym online registrom.
Obchodné spory, kde je predmetom vymáhanie dlžnej čiastky, je možné iniciovať vyplnením formulára na webe. Takmer 40 000 takýchto sporov ročne (60% všetkých občianskych sporov v Estónsku) zvláda vybavovať 36 úradníkov. Inovácie sa pritom nezastavili na emailoch – súdne rozhodnutie vám môže byť doručené hoci aj cez Facebook, pokiaľ nepreberáte poštu.
Takéto efektívne prostredie nielen zľahčuje život bežným ľuďom, ale prospieva podnikaniu. Založiť firmu v Estónsku je možné počas jedného online posedenia. Pre podnikateľov boli vytvorené online systémy, ktoré umožňujú preniesť drvivú väčšinu komunikácie s úradmi do virtuálneho sveta, od komunikácie s katastrom, cez e-notariát až po zasielanie výročných správ úradom, alebo upomienok a pripomienok opačným smerom.
Digitalizácii naklonené administratívne prostredie má navyše výrazný podiel na tom, že Estónsko je krajinou inovatívnych start-upov. Stačí spomenúť najznámejší z nich, Skype, ktorý kúpil e-Bay za 2,5 miliardy dolárov. To je 2000 dolárov na obyvateľa, produkt vytvorený zopár programátormi. Vďaka kombinácii s fiškálne zodpovednými vládami (dlh Estónska bol vždy okolo 6% HDP, po koronakríze je to však už viac ako dvojnásobok) si krajina dokázala udržať rast aj v čase, keď sa zvyšok eurozóny potápal do recesie. Samotný e-government sa stal exportným artiklom.
Úroveň korupcie v Estónsku patrí medzi najnižšie spomedzi postkomunistických štátov a predstihuje dokonca viaceré západné štáty, čo sa opäť dá čiastočne pripísať prehľadnejšej verejnej administratíve. Ochrana osobných slobôd si vyžaduje aktívnu účasť každého jednotlivca, bez ohľadu na to, do akej miery vládna moc používa e-government.
Obava z prílišnej zraniteľnosti zasieťovaných elektronických systémov existuje aj z pohľadu útoku z vonka. Estónci takú situáciu zažili v roku 2007, keď bola ich administratíva na určitý čas znefunkčnená útokmi ruských hackerov ako odveta za odstránenie sochy ruského vojaka. Aj tu však Estónci zareagovali inovatívne. V rámci domobrany Kaitseliit, ktorá existuje ako dobrovoľnícka podpora armády, vznikla skupina zameriavajúca sa na ochranu proti kybernetickým útokom. V rámci nej dobrovoľníci z radov IT expertov z privátneho sektora a vedci z univerzít spolupracujú s armádou na systematickom vylepšovaní ochrany estónskeho internetu. Estónsko je tak jednou z najlepšie pripravených krajín v prípade hrozby elektronických konfliktov.
A čo z toho vyplýva pre Slovensko?
Neznamená to, že by sme mali kopírovať Estónsko na každom kroku a zavádzať to, čo ono. K estónskej ceste sa nedostaneme ani tak, že si povieme, že natlačíme peniaze do vývoja a budú sa diať zázraky. To jediné, čo je dôležité, je rozumne hospodáriť a rázne zabrániť politikom vyhadzovať peniaze za “strategické napĺňanie cieľov”, ako tomu hovoria na Ministerstve.
