Niečo podobné je cítiť obzvlášť dnes, kedy sa do parlamentu snažil prebojovať každý, kto hystericky nasľubovával prídavky, príspevky, dotácie a všeličo, z čoho by bolo možné na prvý pohľad dedukovať, že Slovensko má neobmedzený rozpočet. Koniec koncov, víťazom volieb sa opäť stala populistická strana, ktorej historickými sloganmi boli “obedy zadarmo” či “robenie poriadku”. Ale späť k solidarite a sociálnej politike.
Niet divu, že so sociálnou politikou na Slovensku to vyzerá presne tak, ako to vyzerá. Sociálna politika historicky vznikala ako relatívne decentralizovaný nástroj pomoci chudobným a odkázaným ľuďom. Postupne sa však centralizovala a transformovala sa do akéhosi bizarného politického nástroja v populistických vojnách o väčšinového voliča.
Niečo také však dlhodobo fungovať nemôže. Štát, ktorý chce pomáhať všetkým, je štát, ktorý nakoniec nepomôže nikomu, pretože jednoducho skrachuje. Ako to vyjadril politický ekonóm Frederic Bastiat, takýto štát je skrátka „veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý pokúša žiť na úkor všetkých ostatných“.
Antisociálna demokracia
A ako to vyzerá s touto “veľkou fikciou” na Slovensku? Nuž, v našej krajine sme sa podobnou cestou vydali už v roku 2014, kedy bol ohlásaný prvý sociálny balíček. Od tohto roku je u nás takzvaná “sociálna pomoc” už prakticky populistickou tradíciou a pravidelne sa zavádza a plošne zvyšuje na všetkých. Jedná sa o tak trochu smutný fluktuujúci fraktál závislých a odkázaných ľudí – závislí a odkázaní ľudia sa stávajú čoraz viac závislými a odkázanými, pretože dostávajú od politikov viac a viac sľubov na základe ktorých žijú v omylnej domnienke, že si svoju závislosť a odkázanosť môžu viac a viac dovoliť, pretože sa o nich stále môže niekto postarať.
Tento štýl politiky sa pritom neodvážim nijako označovať a nemienim ani ukazovať prstom na konkrétne politické strany a konkrétnych politikov, ktorí si na ňom “fičia”. Politici samotní sa totiž za nič nehanbia a namiesto toho sa pravidelne vystatujú tým, čo presne zvýšili a zaviedli.
V tejto populistickej statusovej hre sa však celkom zabúda na to, o čom sociálna politika mala pôvodne byť – a teda aj na tých, ktorým mala pôvodne pomôcť. A nie je to nič iné, ako práve pomoc chudobným a odkázaným ľuďom.
A práve preto si dovolím spomenúť dva ukážkové archetypy reprezentujúce výhradne antisociálne-demokratické smerovanie, ktorým sa naša krajina v posledných deviatich rokoch od roku 2014 stihla ubrať – zdanenie minimálnej mzdy a zvyšovanie životného minima.
V roku 2015 zaplatil napríklad človek zarábajúci minimálnu mzdu 29 centov na daniach a odvodoch z každého zarobeného eura. Budúci rok (2024) to však bude už takmer 40 centov. Nech už sa snažia sociálni politici vyzerať akokoľvek štedro, skutočnosť je žiaľ taká, že nízkopríjmoví zamestnanci zažili za posledné desaťročie najvyššie zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia zo všetkých ľudí na Slovensku. A to je naozaj veľmi zlý výsledok, ktorý so sociálnou politikou nemá spoločné vôbec nič. Je to rýdza a umytá antisociálna politika, ktorá má navyše toľko drzosti, že sa “tvári” sociálne.
Môžeme to však opísať ešte iným spôsobom. Predstavme si, že za takmer jednu dekádu, konkrétne medzi rokmi 2015 a 2024, vyrastie minimálna polohrubá mzda prakticky na dvojnásobok – z 380 na 750 eur. Čistá mzda ľudí vzrastie však len o 82 percent – z 339 eur na 616 eur. A čo je dôležitejšie, celkové zdanenie minimálnej mzdy vzrástlo o 192 percent – z 137 eur na 398 eur.
Ak k tomuto efektu pripočítame nezamýšľané negatívne dosahy zvyšovania minimálnej mzdy vo forme straty práce pre znevýhodnených uchádzačov o prácu (IFP to v súčasnosti odhaduje na desaťtisíce ľudí), tak sa nemusíme vôbec hanbiť za to, ak nazveme politiku nášho štátu za vrcholne antisociálnu. A to najsmutnejšie na tom je práve to, že takéto politikárčenie je v našom štáte realitou.
A aby toho nebolo dosť, tak ešte smutnejšie je práve to, že takéto zvýšenie zdanenia minimálnej mzdy vytvára veľmi schizofrénnu situáciu v kombinácii s absolútne zle nastavenou odvodovou odpočítateľnou položkou zavedenou práve v roku 2015. Táto položka bola mimo iné zavedená preto, aby zvýšila čistý príjem ľuďom s nízkymi mzdami, pričom bola zadefinovaná vo výške 380 eur.
S tým, ako postupne rástla výška minimálnej mzdy, klesal jej efekt, až sa v roku 2019 úplne vytratil. Ľudia s najnižšími mzdami takto prišli približne o 200 miliónov eur ročne a táto suma prakticky predstavovala daňové výdavky na túto politiku za rok 2016.
O sumu 200 miliónov eur vzrástli medzi rokmi 2016 a 2023 verejné výdavky na prídavky na deti. Tie však idú všetkým rodičom v rovnakej výške. Bez ohľadu na to, či zarábajú minimálnu, priemernú, alebo poslaneckú mzdu. Politici tak zobrali 200 miliónov eur ľudom s nízkymi mzdami a rozdali to plošne všetkým rodičom s deťmi. A to je žiaľ presná ukážka toho, ako (ne)funguje sociálna politika na Slovensku.
Čo na to životné minimum?
Podobný príbeh predstavuje aj vývoj životného minima a dávky v hmotnej núdzi. Táto sociálna dávka pritom konkrétne pre ľudí bez príjmu vzrástla medzi rokmi 2006 a 2022 zo sumy 54,80 eura na 68,80 eura, čo je nárast o 26,7 percenta za 16 rokov. V rovnakom období dosiahla celková inflácia výšku 54 percent. A čo to znamená? Nuž, v reálnom vyjadrení tak klesla dávka v hmotnej núdzi na konci roku 2022 o 13,65 eura.
Túto hodnotu si pritom môžeme porovnať s tým, ako rástli priemerné dôchodky. Tie medzi rokmi 2006 a 2022 nominálne narástli z 273 eur na 517 eur. Ide takmer o 90-percentný nárast, čo je viac ako trojnásobne rýchlejší rast než je rast dávok v hmotnej núdzi. Tentokrát už síce môžeme povedať, že náš štát je skutočne sociálny, ale robí to tak trochu selektívnym spôsobom.
A čo môžeme z toho všetkého vydedukovať? Nuž, na jednej strane tu máme rozdielny vývoj rastu zdanenia minimálnej mzdy a dávok v hmotnej núdzi a na druhej strane tu máme rozdielny vývoj prídavkov na dieťa a dôchodkov. Každý nech si z toho uzavrie taký záver, aký len uzavrieť chce, ale my všetci ľudia so zdravým rozumom by sme sa mali zhodnúť jednoducho na tom, že nech sa pod “sociálnou politikou” v našej krajine myslí čokoľvek, určite to nebude pomoc chudobným a sociálne odkázaným. Myslí sa tým iba populistické kšeftovanie, nákup hlasov voličov zo strednej triedy a nákup hlasov dôchodcov. Koniec koncov, táto taktika sa v tohtoročných voľbách ukázala byť úspešná.
