Nebudeme klamať ak povieme, že Venezuela je pre slovenskú ekonomiku prakticky bezvýznamná a nijak extrémne sa do nej nehrnú ani slovenskí turisti. Pri tom všetkom môžeme zo všelijakých venezuelských káuz nadobudnúť dojem, že by sme na Venezuelu mali pri našich vlastných problémoch nazerať iba ako na nejaký zaujímavý fenomén, ktorý je však Slovensku po všetkých stránkach veľmi vzdialený.
Prečo som sa potom rozhodol napísať tento článok? Jednoducho; pretože si nemyslím, že je tomu celkom tak. Za zlú situáciu Venezuely môže množstvo faktorov, no mnohé z nich sú prítomné aj u nás a nepochybne ohrozujú blahobyt a hospodársky rast aj v našej krajine.
V tejto dvojdielnej sérií článkov sa pozrieme Venezuele na zúbok. A začneme s pár zaujímavosťami z tejto krajiny, ako aj na to, ako hlboko sa jej problémy dotýkajú aj jej obyvateľov.
Trochu o Venezuele
Hlavné mesto Caracas patrí momentálne medzi najnebezpečnejšie na svete. Organizované gangy vás obvykle prepadnú, hneď ako vystúpite na letisku.
Kvôli pár dolárom a hladomoru (Venezualčania za jeden rok napríklad schudli v priemere o 11kg) vás dokážu zabiť alebo vyzliecť do naha. Hotovosť sa vo Venezuele kvôli šialenej hyperinflácii prestala úplne používať. Jednoducho sa nezmestí do bankomatov. Všetci platia platobnými kartami, ktoré postupne expirujú a materiál na vydávanie nových chýba.
Množstvo Venezuelčanov sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia – právnici, lekári, alebo učitelia. V Paname im neuznali vysokoškolské diplomy, takže pracujú častokrát na podradných pozíciach. Obrovské množstvo Venezualčaniek sa pritom živí prostitúciou (v Paname fungovali a zrejme ešte stále fungujú špeciálne víza pre zahraničné prostitútky, tzv “alternadora visa”).
Priemerný mesačný Venezuelský plat je menej ako 1 USD. Venezuelská ambasáda na vystavenie víz, na vycestovanie z Venezuely, vyžaduje preukázať 500 USD v hotovosti. Rovnakú sumu vyžadujú preukázať aj napr. panamskí colníci od Venezuelčanov pri vstupe do Panamy. Inak ich vrátia naspäť do Venezuely. Ak správne počítate, tak dôjdete k bizarnému záveru, že priemerný Venezualčan si dokáže na svoje víza pri súčasnej ekonomickej situácii zarobiť za 42 rokov.
Venezuelčania masovo predávajú svoje domy, byty, autá a robia všetko preto, aby sa zo zdemolovanej krajiny socializmom dostali. Sú ochotní akceptovať takmer akúkoľvek prácu vrátane prostitúcie, prípadne sa vydať alebo priženiť za akéhokoľvek cudzinca, ktorý ich z tohto pekla dostane. Keďže len v Caracas zavraždia denne (!) až 60 ľudí, môžeme tvrdiť, že nelegálne fingované svadby s Európanmi dokážu reálne zachraňovať ľudské životy. Možnosti Venezuelčanov bez vonkajšej pomoci opustiť svoju krajinu sú veľmi obmedzené. Je tu síce možné požiadať o politický azyl, ale pre väčšinu ľudí je to problematické, keďže musíte dokázať, že ste vo Venezuele politicky exponovaná, stíhaná a prenasledovaná osoba. To, že vás na ulici prepadne náhodný gang a vyzlečie do naha sa do toho samozrejme nepočíta.
Odchod ľudí z Venezuely pritom prebieha vo vlnách, rovnako aj odchod ľudí z akejkoľvek inej krajiny. Na začiatku odišli tí najbohatší a najšikovnejší. Postupne odchádza množstvo ľudí aj z nižších sociálnych vrstiev, čo v Paname pochopoteľne spôsobuje nenávisť voči novým menej kultivovaným Venezuelským emigrantom.
Situácia je tragická nielen vo Venezuele, ale aj vo väčšine vyspelých krajín. USA voči Venezuele vynucuje tvrdé embargo a to sa týka aj akýchkoľvek Venezuelských emigrantov, ktorí majú vstup do USA zakázaný. Venezuelčania sa síce dokážu do EÚ dostať na trojmesačné turistické víza, ale s ich výrazne obmedzenými prostriedkami a neznalosťou prostredia je pre nich extrémne ťažké tu legálne zostať. A EÚ im to nijako nezľahčuje. Je to pritom veľká škoda, lebo Venezualčania predstavujú obrovský nevyužitý ľudský potenciál, z ktorého by všetky krajiny sveta dokázali benefitovať.
Venezuela a jej problém
Na to, čo presne zhoršilo situáciu vo Venezuele, existujú mnohé dohady a teórie. Poďme sa na to však pozrieť so zdravým rozumom a zistime, kde konkrétne leží pravda – možno to pritom bude omnoho jednoduchšie, než sa na prvý pohľad môže zdať.
Venezuela sa na dve desaťročia totiž stala tak trochu bizarným ekonomickým laboratóriom, v ktorom sa otestoval mix ekonomických opatrení, o ktorých môže snívať nejeden politik vyspelého sveta, nehovoriac o tých slovenských. Otestoval – a fatálne pri tom zlyhal.
Spočiatku sa mnohí ekonómovia v prípade Venezuely nazdávali, že rozsah katastrofy je tak zdrvujúci a rýchlo postupujúci, že kedysi militantní obhajcovia Huga Cháveza utrpia rozsiahlu amnéziu a zabudnú aj to, na ktorom kontinente tento štát leží.
Ruku na srdce. Obyvatelia kedysi veľmi bohatej krajiny sa v priebehu pár rokov zmenili na národ bezdomovcov, bojujúcich s potkanmi o zvyšky jedla z kontajnerov. Tak, ako sa rýchlo spamätali obhajcovia sovietskeho socializmu po kolapse východného bloku v 80. rokoch, tak sa spamätali aj obhajcovia “bolivarského” socializmu.
Samozrejme, mnoho “nespamätaných” bolivarských socialistov argumentuje v prospech venezuelskej vlády tým, že za zlú situáciu v krajine môžu výhradne americké sankcie. Tento argument je však viac ako smiešny. Prvé všeobecné sankcie sa vo Venezuele totiž zjavili až v roku 2018. A to už boo pár rokov potom, kedy ľudia v Caracase s prepáčením žrali zvyšky z kontajnerov.
Veľmi častým argumentom bolivarských socialistov je aj argument klesajúcich cien ropy (keďže ak by mala byť Venezuela bohatou krajinou, mala by byť bohatou predovšetkým kvôli rope). Pochopiteľne, aj tento argument je celkom mimo misu. V čase keď začala cena ropy klesať, tak cena klesala rovnako aj napr. pre Nórsko, pričom susedné Fínsko, Švédsko a Rusko nemuseli čeliť žiadnej masovej imigračnej vlne Nórov. A čo je podstatnejšie – napriek poklesu je dnes cena ropy výrazne vyššie, ako bola v čase Chávezovho nástupu.
Nech už sú konšpirácie socialistov akékoľvek, vinníci venezuelskej katastrofy sú pritom viac ako jasní. Sú nimi extrémne nárasty výdavkov, ktorému príjmy z ropy nestíhali, ani keď cena ropy rástla. Výdavky, ktoré boli zároveň použité mimoriadne neefektívne. Desiatky miliárd dolárov rozdané spriateleným režimom, tisíce nedokončených infraštruktúrnych projektov. Spomínaní Nóri si zatiaľ do špeciálneho fondu ušetrili viac ako 1000 miliárd dolárov z ropných príjmov.
Príval peňazí z ropy a po čase aj zo štátnych tlačiarní zatlačil na ceny. Tomu sa vláda bránila ďalšou ukážkovou chybou – reguláciou cien. Aj mnohí slovenskí politici si pritom myslia, ceny prestanú rásť vtedy keď ich zastropujú (teda, keď im “zakážu rast”). Venezuela v týchto populisitických a ekonomicky diletantských krokoch pritom zašla ešte ďalej a nasadila dokonca armádu na to, aby ceny kontrolovala. Ten kto poslúchol, tak pochopiteľne skrachoval, pretože s regulovanými cenami nedosiahol potrebnú ziskovosť. Kto neposlúchol, toho znárodnili – a následne skrachoval tiež, pretože štátom dosadený manažment mal priority jasné.
A práve toto ekonomické diletantstvo v kombinácii s lacným populizmom pochovalo venezuelskú ekonomiku a jej hospodársky rast.
Na druhej strane, ľudia sú v každej situácii vynaliezaví a nenechajú si zničiť životy diktátormi len tak bez boja. Tejto problematike sa však detailnejšie povenujeme až v druhej časti našej dvojdielnej série článkov, v ktorej sa pozrieme konkrétne na to, ako je jedným z nástrojov záchrany Venezuelčanov práve Bitcoin.
