Máme tendenciu pamätať si hlavne pekné a príjemné veci a naše spomienky sú často oveľa ružovejšie, než bola skutočnosť.
Aj na Slovensku mnohí z nás nekriticky pozitívne vnímajú socializmus. Potvrdili to aj výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré napr. v rámci projektu Petra Gondu “Socializmus: mýty verzus realita” zrealizovala agentúra FOCUS.
Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 si na Slovensku viac ľudí myslí, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes (takmer 43 %) než tých, čo si myslia opak (32 %). Súvisí to aj s rozšíreným podliehaním mýtom o socializme. Podľa tohto prieskumu až 79 % respondentov súhlasilo s tým, že za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita, 77 %, že vtedy bol dostatok užitočnej práce, 71 %, že socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu, 63 %, že zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku, 59 %, že socializmu sa hospodársky darilo, 55 %, že životná úroveň väčšiny obyvateľov bola v tom čase vyššia a ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes a 45 %, že socializmus nebol totalitným režimom.
Ďalšie príčiny pozitívneho vnímania socializmu značnou časťou obyvateľov na Slovensku a príčiny mýtov o ňom podľa nás spočívajú v tom, že mnohí preferujú istoty a garancie pred slobodou (spojenou s rizikami a vyžadujúcou si zodpovednosť), relativizujú totalitnú povahu režimu a starší podliehajú spomienkovému optimizmu, ktorý navyše prenášajú na mladších.
Filozofiu, pojmy a názory však pretentokrát nechajme bokom. Pred viac ako 30 rokmi sme boli mladí, svieži a zdraví, mnohí z nás si ešte užívali bezstarostný život v starostlivosti rodičov a praktická stránka života nás až tak nezaujímala. A tak si často môžeme myslieť, že sme sa vtedy mali lepšie ako teraz, hoci v skutočnosti to vôbec nemusí byť pravda. Preto je niekedy užitočné pripomenúť si minulosť prostredníctvom tvrdých čísel, vďaka ktorým môžeme mýty a povery o socializme zbúrať s absolútnou istotou.
Je toho viac ako dosť a práve preto si táto téma zaslúži dvojdielnu sériu.
Kvalitné školy a poslušné deti!
Začnime školami, morálkou a poslušnosťou. Práve toto je veľmi častý argument od spomienkových optimistov. Za socializmu sme tu mali “disciplínu”, deti boli vychované a nedovoľovali si voči učiteľom to, čo si dovoľujú dnes. Mimo iné, výučba v školách bola kvalitná a vzdelanie, ktorého sa žiakom dostalo mnohokrát prekračovalo súčasné vzdelávacie programy.
Je vhodné zmieniť, že autori knihy “Mýty o socialistických časech“, ktorá bola vydaná v rámci projektu Člověk v tísni v roku 2011, upozornili vo svojej publikácii napríklad na to, že škola slúžila k spracovaniu detí do vzoru oddaných, verných, alebo aspoň tichých súdruhov.
V tejto sekcii som sa mimo iné rozhodol odvolať predovšetkým na túto publikáciu, keďže z môjho pohľadu jej autori vystihli tématiku socialistického školstva veľmi stručne a výstižne.
Autori “Mýtov o socialistických časech” zdôrazňujú predovšektým to, že výuka humanitných predmetov bola ovplyvnená a deformovaná komunistickou ideológiou. Všetko to má svoje dôvody.
Vo svojej knihe “Cesta do otroctva” rakúsky ekonóm F. A. von Hayek konštatuje, že vo vedeckých disciplínach, ktoré sa bezprostredne týkajú ľudských záležitostí – ako je história, právo a ekonómia – nemožno pripustiť nezaujaté hľadanie pravdy. "Pravda" sa potom "stáva niečím, čo určuje vládnuca moc, niečím, čomu treba veriť v záujme jednoty organizovaného úsilia..."
Za komunizmu však boli deti kontrolované a spracovávané mimo vyučovania aj v pionierskych organizáciách. V šesťdesiatych, sedemdesiatych a čiastočne aj v osemdesiatych rokoch (rodičia autora tohto článku však boli zhrození ešte niekoľko mesiacov pred novembrom 1989, keď z Pionierskej organizácie vystúpili), bolo pre štúdium na akejkoľvek lepšej strednej škole, gymnáziu alebo vysokej škole potrebné mať okrem úspešného absolvovania prijímacích skúšok aj odporúčanie Pionierskej organizácie alebo Zväzu socialistickej mládeže (ZSM/SSM). V "ranom" komunizme sa pritom sledoval aj pôvod uchádzačov o štúdium, nie rasový, ale sociálny (robotník, roľník, živnostník, buržoázia atď.). Autori v knihe venovali pozornosť aj školskej jedálni, v ktorej sa podávalo len jedno jedlo pozostávajúce okrem iného z nie veľmi chutnej univerzálnej hnedej omáčky (tzv. UHO). Toto jedlo sa potom do dieťaťa často nútilo napchať pod dohľadom učiteľa a hrozbou trestu. Deti sa potom dokázali vyhnúť nepopulárnemu dojedaniu len spontánnou kolektívnou akciou – hromadným vrátením nepožívateľného jedla – vtedy boli kantori úplne bezmocní.
V súčasnosti je v školách zvyčajne väčší výber jedál a deti a mladí ľudia nemusia pionierčiť (alebo iskričkovať), či navštevovať ZSM alebo podobné organizácie. Na druhej strane je aj dnes školstvo doménou štátu alebo obcí. Väčšina škôl je vo verejnom vlastníctve alebo financovaná z verejných zdrojov a aj tých niekoľko čisto súkromných škôl je kontrolovaných štátom. Učitelia a profesori, ktorí učia mladých ľudí, sú teda buď priamo zamestnaní štátom, sú ním platení, alebo aspoň kontrolovaní.
Prečo teda máme veriť, že súčasní vládcovia nebudú spracovávať deti a mládež podľa svojich predstáv (demokracia to nezmení), ako to robili v minulosti komunisti? Je pravda, že autori zmienenej knihy nevenovali príliš veľkú pozornosť kvalite učiteľov a výučby.
Dnes, rovnako ako vtedy, sa vzdelávanie poskytuje oddelene od jeho finančného odmeňovania. Preto nie je možné zistiť, ktorý učiteľ (alebo škola) je kvalitný a ktorý nie (dokonca ani popularita učiteľa neznamená, že vie dobre učiť). Kvalitný učiteľ (škola) by na trhu inkasoval vysokú odmenu, čo by ho motivovalo k ďalšiemu zvyšovaniu kvality výučby alebo k väčšiemu počtu hodín a motivovalo by aj ostatné školy, učiteľov a záujemcov o toto povolanie, aby tiež prichádzali s kvalitnejšou výučbou. Určite nemožno úplne vylúčiť, že niektoré školy prídu s ponukou vzdelávania zameranou len na získanie určitého certifikátu alebo diplomu, napríklad vďaka dopytu štátnych úradníkov, ktorí sú mimo iné odmeňovaní podľa dosiahnutej miery vzdelania, avšak takéto školy by nemali u súkromných zamestnávateľov dobrý ohlas.
Zlí učitelia, ktorí dnes často berú rovnaké platy ako dobrí, by si museli hľadať iné zamestnanie, pretože ich plat by bol nízky alebo žiadny. Ako vidno, ani dnes neexistujú stimuly na poskytovanie kvalitného vzdelávania. Záleží teda predovšetkým na tom, do akej miery je kantor zapálený pre svoj odbor alebo nie. Tým to však nekončí, pretože aj najkvalitnejšia výučba v odbore, pre ktorý neexistuje trh práce (alebo je pracovných miest málo), znamená plytvanie vzácnymi výrobnými faktormi, ktoré by sa mohli použiť na dôležitejšie ľudské potreby. Málokto dnes študuje zo záľuby, a keby si mal za vzdelanie priamo zaplatiť, urobilo by to ešte menej ľudí.
Nezamestnanosť neexistuje, práca je pre všetkých
Samozrejme, na tento argument nenaráža len zanietený komunista, ale aj hocijaký sociálny demokrat. Všetci sme pracovali a nikto sa na nikom nepriživoval. Ako to však bolo s prácou za socializmu naozaj?
Za socializmu bola práca povinná a kto odmietol pracovať (napríklad si zobrať po rokoch voľno, uprednostniť vzdelávanie, leňošenie a podobne), hrozilo mu väzenie na zbytok života. Podľa F. A. von Hayeka zavedenie socializmu znamená centrálne riadenie všetkej legálnej hospodárskej činnosti podľa daného plánu, ktorý určuje, kam majú smerovať výrobné faktory, aby sa splnili ciele stanovené vládcom.
Prirodzene to platí aj pre výrobný faktor práce. Možnosť voľby a sloboda pri uzatváraní pracovného pomeru budú teda pre pracujúcich v socializme vždy obmedzené. Ak by totiž pracujúci mali väčší záujem o zmenu práce (hoci len z dôvodu neuspokojivých pracovných podmienok, nezhôd na pracovisku, nudnej práce, zlého vedenia a podobne), splnenie požiadaviek by sa rovnalo koncu plánovania! Je pravda, že plán sa nie vždy plnil, a preto existoval priestor na zlepšenie, ale existovala taktiež tendencia k dodržiavaniu.
V Zákonníku práce sa konkrétne uvádzalo: "Práca v prospech spoločnosti a v súlade s jej potrebami je ... prvoradou povinnosťou a zároveň prvoradým právom a vecou cti každého občana."
Okrem toho sa druh práce mohol zmeniť bez súhlasu pracovníkov. Celý systém tak do istej miery pripomínal obdobie pred rokom 1848 alebo dokonca pred rokom 1781. Nie je preto nič prekvapujúce na tom, že socializmus ekonomicky zaostával za kapitalizmom (presnejšie za sociálnym trhovým hospodárstvom). Nemožnosť podnikania a ekonomickej kalkulácie, a teda čo najlepšieho uspokojovania potrieb občanov, nemohla a nemôže byť jednoducho vyvážená nútením ľudí pracovať alebo čímkoľvek iným.
Všetko bolo lacnejšie
Ďalším fantastickým mýtom sú ceny. Aj pretentokrát sa musím odvolať na autorov knihy “Mýty o socialistických časech”, ktorí uvádzajú, že priemerná mzda v roku 2009 vzrástla "...približne osemnásobne v porovnaní s rokom 1988". Dôchodky sa za rovnaké obdobie zvýšili 6,3-krát. Zatiaľ čo ceny (presnejšie, určitý cenový index koša vybraných spotrebných tovarov a služieb) vzrástli 4,9-krát. Takže to je úspech. Sledovanie cenového indexu určitého koša spotrebných tovarov a služieb však zahŕňa množstvo úskalí a môže byť len orientačné. Po prvé, druh a váha tovarov a služieb, ktoré nakupuje každý človek, sa v čase mení. Po druhé, každý človek má jedinečný kôš spotrebných tovarov a služieb, ktorý sa líši od iných ľudí. Pravdepodobne preto autori porovnávajú aj konkrétne ceny vybraných tovarov (zvyčajne k roku 1988 alebo 1965). Napríklad maslo, káva a automobily. Tieto tovary boli za predchádzajúceho režimu v porovnaní so súčasnosťou (2009) veľmi drahé. Drahšia však bola aj elektronika, chlieb, syr eidam atď. Všetko teda rozhodne nebolo lacnejšie a mnohé výrobky boli v porovnaní so západnou produkciou zastarané - napríklad práve spomínaná elektronika a autá. Určite by sa však našli aj tovary a služby, ktoré boli za komunizmu lacnejšie.
Konkrétnosti ohľadom potravín pre potreby tejto kapitoly necháme tak. Koniec koncov, detailnejšie sa im povenujeme v druhom dieli článku, ktorý je zameraný špeciálne na potraviny. Pretentokrát si ale musíme zmieniť jeden podstatný háčik, ktorý s cenami ako takými súvisí.
Ak totiž porovnávame dnešné ceny na relatívne slobodnom trhu s "cenami" za komunizmu, prakticky tak porovnávame povestné “koše” s baňami. Porovnávame ceny, ktoré odrážajú (v sociálnom trhovom hospodárstve relatívne odrážajú) nedostatok daného tovaru a služieb, s cenami vytvorenými ad hoc plánovacím výborom (v najlepšom prípade skopírovanými zo Západu), ktoré v skutočnosti nie sú cenami, pretože vôbec neodrážajú nedostatok! Takéto porovnania sú ekonomicky nesprávne. Ak ceny neodrážajú nedostatok, je zrejmé, že musia existovať prebytky a nedostatky tovarov a služieb.
Autori mnohých porovnávacích štúdií sa pritom nejakými “prebytkami” vôbec nezaoberajú (ako napríklad plytvaním vzácnymi výrobnými faktormi) napriek tomu, že zbytočné vynakladanie výrobných faktorov znamená zníženie výroby nejakého iného tovaru alebo služby, a tým aj menšie uspokojenie potrieb spotrebiteľov.
Avšak, aj nedostatky majú v socialistickej ekonomike svoje miesto. Na rozdiel od prebytkov sú nedostatky pre bežného človeka oveľa ľahšie viditeľné, nakoľko zvyšujú straty (náklady) spotrebiteľov.
Nedostatok sa prejavoval jednak tým, že ľudia museli stáť v radoch na tovar, pretože niektorý nebol k dispozícii, alebo museli čakať, pretože tovar v obchodoch úplne chýbal. Nedostatok sa netýkal len subtropického ovocia (väčšinou dovážaného z tzv. Západu), ale aj takých bežných položiek (vyrábaných v ZSSR alebo v sovietskom bloku!) ako toaletný papier, hygienické vložky, cukor, detská obuv, strukoviny, textil atď.
S týmto trochu súvisí aj ďalší rozšírený mýtus – vraj sa u nás podarilo socializmus “vybudovať”, a teda sme “odstránili kapitalizmus”.
Kapitalizmus bol však prítomný (aj keď značne deformovaný) aj za socializmu, a to v podobe čierneho trhu (alebo v podobe "kopírovania" cien zo Západu plánovacími komisiami). Centrálne plánovanie a z neho vyplývajúce nedostatkové hospodárstvo bolo vodou na mlyn čierneho trhu. Trh sa totiž nikdy nedá úplne potlačiť, aj keď je režim mimoriadne tvrdý. Čím brutálnejší bude proces, tým vyššia bude riziková prémia a tým väčšia bude motivácia pre ľudí ochotných riskovať.
Ak vás náhodou zaujímajú konkrétne detaily socialistickcýh cien, stránka https://www.zakomunistu.cz/ sa napr. rozhodla porovnať ceny rôznych služieb, vrátane potravín za komunistov.
Nabudúce, teda v druhom článku našej série, sa pozrieme na zdravotníctvo v dobách socializmu a podrobne si rozoberieme tématiku potravín. Máte sa na čo tešiť!
