Máme tendenciu pamätať si hlavne pekné a príjemné veci a naše spomienky sú často oveľa ružovejšie, než bola skutočnosť.
Aj na Slovensku mnohí z nás nekriticky pozitívne vnímajú socializmus. Potvrdili to aj výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré napr. v rámci projektu Petra Gondu “Socializmus: mýty verzus realita” zrealizovala agentúra FOCUS.
Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 si na Slovensku viac ľudí myslí, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes (takmer 43 %) než tých, čo si myslia opak (32 %). Súvisí to aj s rozšíreným podliehaním mýtom o socializme. Podľa tohto prieskumu až 79 % respondentov súhlasilo s tým, že za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita, 77 %, že vtedy bol dostatok užitočnej práce, 71 %, že socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu, 63 %, že zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku, 59 %, že socializmu sa hospodársky darilo, 55 %, že životná úroveň väčšiny obyvateľov bola v tom čase vyššia a ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes a 45 %, že socializmus nebol totalitným režimom.
Ďalšie príčiny pozitívneho vnímania socializmu značnou časťou obyvateľov na Slovensku a príčiny mýtov o ňom podľa nás spočívajú v tom, že mnohí preferujú istoty a garancie pred slobodou (spojenou s rizikami a vyžadujúcou si zodpovednosť), relativizujú totalitnú povahu režimu a starší podliehajú spomienkovému optimizmu, ktorý navyše prenášajú na mladších.
Filozofiu, pojmy a názory však pretentokrát nechajme bokom. Pred viac ako 30 rokmi sme boli mladí, svieži a zdraví, mnohí z nás si ešte užívali bezstarostný život v starostlivosti rodičov a praktická stránka života nás až tak nezaujímala. A tak si často môžeme myslieť, že sme sa vtedy mali lepšie ako teraz, hoci v skutočnosti to vôbec nemusí byť pravda. Preto je niekedy užitočné pripomenúť si minulosť prostredníctvom tvrdých čísel, vďaka ktorým môžeme mýty a povery o socializme zbúrať s absolútnou istotou.
Je toho viac ako dosť a práve preto si táto téma zaslúži dvojdielnu sériu.
V minulom článku našej série sme sa venovali spomienkam na neľahké časy pre deti v školách spravovaných po komunisticky, vynucovaniu práce a porovnávaniu cien za komunistov a terajších. Dnes vás prevedieme oblasťou zdravotnej starostlivosti, ako aj perličkami zo sveta komunistických potravín.
Špičková a každému dostupná zdravotná starostlivosť
Keď už sme boli pri čiernom trhu a úplatkárstve, za zmienku určite stojí pozrieť sa na ďalší mýtus, ktorý hovorí o socialistickom zdravotníctve.
Pred nástupom komunizmu v roku 1948 bolo Československo 12. krajinou na svete z hľadiska priemernej dĺžky života, ale v roku 1989 bolo už len na 27. mieste (Ibid, s. 61).
Zdravotná starostlivosť bola za predchádzajúceho režimu samozrejme štátna. Platenie bolo teda oddelené od poskytovania zdravotníckych služieb. Zdravotnícke služby patria medzi statky, ktoré sú predmetom ľudského jednania, pretože sú vzácne. Oddelené platenie znamená, že štát (kraj, obec) má svoje peniaze na poskytovanie služieb isté (to platí všeobecne pre poskytovanie čohokoľvek vzácneho) a nič ho nenúti svoje služby ďalej zlacňovať a zlepšovať. Konkurencia a s ňou aj možnosť voľby pre spotrebiteľa neexistuje a štát je v monopolnom postavení. Okrem toho to znamená, že predmetné služby budú nadmerne žiadané, pretože ľudia za poskytované služby priamo neplatia. Tým sa tieto služby stanú ešte vzácnejšími.
Keďže neexistuje trh s danými službami, neexistujú relevantné ceny a štát nemôže určiť, ktoré služby má poskytovať. V prípade zdravotnej starostlivosti (ktorá sama o sebe konkuruje iným službám a tovarom - napr. vzdelávaniu, obrane, výrobe potravín atď.) tak budú niektoré čakárne preplnené, ľudia budú čakať (a niektorí počas čakania zomrú) na operácie celé mesiace atď. Inde budú čakárne takmer prázdne a lekári, zdravotné sestry a stroje budú často nečinné. Do hry tak môžu vstúpiť úplatky a čierny trh, aby napravili aspoň niektoré nedostatky socialistického zdravotníctva (Ibid, s. 62).
Iba v takomto systéme sa možno stretnúť s lekármi typu "bonaparte" - dostať poukážky (tuzexové bony na nákup tovaru zo Západu) alebo pripraviť parte.
Autori spomínanej knihy “Mýty o socialistických časech” pritom často citujú profesora Dr. Josefa Marka, ktorý uvádza, že vtedajšie socialistické zdravotníctvo trpelo nedostatkom finančných prostriedkov, prístrojov a zahraničných liekov, hoci naša medicína si zachovala západný charakter.
Dnešný systém zdravotnej starostlivosti je však tiež väčšinou financovaný z verejných rozpočtov, hoci mechanizmy financovania sú iné (horšie?). To vyvoláva otázku, v čom je ten podstatný rozdiel oproti minulosti? Určite aj medicína za posledné roky pokročila a ľudia dnes vynakladajú na zdravie viac peňazí. Čakárne sú však stále niekde prázdne a inde preplnené, čakacie listiny na operácie stále existujú, rovnako ako sťažnosti na nedostatok finančných prostriedkov a samozrejme, existuje aj úplatkárstvo. Mýtus bol vyvrátený vďaka väčšej slobode slova, a to je asi tak všetko.
Kvalitné potraviny
Kvalita potravín za socializmu je jedným z najsilnejších mýtov spojených s obdobím pred rokom 1989. Podľa výsledkov prieskumu, ktorý pre spomenutý projekt Petra Gondu spracovala agentúra Focus, si väčšina ľudí myslí, že za komunistov sme jedli kvalitnejšie potraviny. Zakorenená predstava, ku ktorej sa prihlásilo až 71 % opýtaných, je, že „potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes.“
Ako to však bolo s kvalitou a bezpečnosťou potravín naozaj? Jedli sme pred rokom 1989 lepšie potraviny ako dnes?
Hnojíme a striekame pre dobro súdruhov
Pristavme sa najprv pri cene a dostupnosti potravín. V tomto prípade máme totiž od Petra Gondu skutočný arzenál čísel a jeho porovnanie jasne ukazuje, že takmer všetky potraviny sú dnes vo vzťahu k mzdám a dôchodkom relatívne lacnejšie. Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989. Vychádzame pritom z oficiálnych štatistík, ktoré zahŕňajú deformované a umelo udržiavané ceny. Kúpnu silu ľudí za socializmu prikrášľujú a neobsahujú, napríklad, vyššie ceny mnohých tovarov a služieb v tieňovej ekonomike.
Zabúdať tiež netreba na to, že kým dnes sú regály obchodov plné a sortiment potravín široký, za socializmu bola ponuka podstatne chudobnejšia a v predajniach nezriedka chýbali aj základné produkty. Dôvodom bola neefektívnosť centrálne riadeného hospodárstva a plytvanie na všetkých úrovniach. Koniec koncov, o niečom podobnom sme si už povedali v minulom článku.
Hektárové výnosy nášho poľnohospodárstva za Západom výrazne zaostávali, aj keď sa chemizovalo, koľko len šlo. A pre niekoho môže byť práve toto tvrdenie extrémne prekvapujúce – za socializmu sme predsa mali všetky potraviny zdravšie, nestriekalo sa, nehnojilo sa a nepoužívali sa éčka, no nie?
Veru nie. Na začiatku 70. rokov 20. storočia československí poľnohospodári používali na jeden hektár v priemere päťkrát viac hnojív ako farmári vo Francúzsku, upozorňoval v knihe Technicko-ekonomický vývoj ČSR a ČSSR z roku 1975 ekonóm J. Kazimour (str. 105 – 106). Spotreba pesticídov za socializmu pritom bola v porovnaní s dneškom približne dvojnásobná. Aj to sa, napokon, podpisovalo pod problémy v oblasti bezpečnosti potravín.
Piesok medzi zubami
Porovnávať kvalitu potravín v súčasnosti s kvalitou potravín za socializmu je oproti porovnaniu vystopovateľných cien tovarov o čosi ťažšia úloha. Bezpečnosť potravín síce v Československu podliehala kontrole, lenže v prípadoch, kedy sa prišlo na to, že potraviny obsahujú nebezpečné látky, režim zistenia pred verejnosťou pochopiteľne tajil.
Na druhej strane, v súčasnosti každý odhalený nedostatok vyvoláva veľký škandál a médiá mu (právom) venujú veľkú pozornosť. O ťažkých kovoch v mlieku či dusičnanoch v zelenine by ste sa však pred rokom 1989 v novinách nedočítali.
A práve toto zametanie pod koberček vo výsledku môže vytvárať dojem, že problémy s kvalitou potravín za socializmu neexistovali. Filmové týždenníky síce informovali o úspechoch kombajnistov a každej novej výrobnej linke, no neukazovali krutú realitu toho, čo Česi a Slováci každodenne konzumujú.
Jednou z možností, ako ste sa o kvalite a bezpečnosti potravín za komunistov mohli dozvedieť viac, boli Bulletiny potravinárskeho výskumu, ktoré vydával Výskumný ústav potravinársky. Všetky bulletiny od roku 1962 sú už zdigitalizované a stále dostupné na webe ústavu. Autor prieksumu Peter Gonda o tomto bulletine napríklad skonštatoval, že je to “napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné čítanie…” Nemôžem s ním nesúhlasiť.
J. Kurz a A. Kurzová napr. v roku 1965 upozorňovali na nasledovné:
„Potravinárska výroba polotovarov a hotových jedál sa nedokázala ešte vyrovnať s niektorými elementárnymi požiadavkami hygienicko-zdravotnými, ako je neprípustne vysoký obsah ťažkých kovov – menovite medi a cínu, neprípustne vysoký obsah piesku a podobne,“
Napríklad paprikové pochúťky zo závodu v Dunajskej Strede podľa nálezu vykazovali priemerne 125 mg medi na kilogram výrobku, kým norma pripúšťala len 15 mg. J. Kurz a A. Kurzová ďalej dodávajú:
„Obdobná situácia je, napríklad, tiež s paradajkovými pretlakmi z niektorých závodov, ako tiež s obsahom piesku v špenátovom pretlaku – všetko to vo výrobkoch určených pre našich najmenších konzumentov…“
“Napoly úsmevné, napoly hrôzostrašné”, sa pri tom všetkom zdá byť dosť nadneseným pomenovaním.
Dusičnany v zelenine (AKA červíky majú viac rozumu ako ľudia)
Nechajme 60. roky tak a presuňme sa na časovej linke o niečo viac dopredu, konkrétne do rokov osemdesiatych. Kontaminácia potravín nebezpečnými látkami bola pretrvávajúci problém a zďaleka sa netýkala iba polotovarov.
„Výsledky z 10 výrob syra jednoznačne poukazujú na to, že olovo, kadmium a zinok zostávajú v bielkovinnej zložke, teda v syre,“ písali H. Papajová a V. Hermanová v roku 1989. „V prípade zinku vzhľadom na to, že jeho priemerná hodnota v nakupovanom mlieku pri plošnom vyšetrovaní v SSR z 359 vzoriek bola 4,739 mg.l-1, nie je teoreticky možné zabezpečiť predpísaný zdravotný limit 25mg.kg-1 pre syry. (…) Zistené skutočnosti zodpovedajú aj praktickým nálezom, ktoré sa pri syroch namerali,“ upozorňujú na prieskum, ktorý odhalil prekročený povolený obsah zinku v 80 % vzoriek ovčieho hrudkového syra.
Okrem obsahu ťažkých kovov boli dlhodobým nedostatkom v kvalite potravín dusičnany. Monitorizácia cudzorodých látok v potravnách z roku 1988, napríklad, upozorňovala, že nadlimitný obsah dusičnanov sa vyskytoval pravidelne počas celého roka vo vzorkách čerstvej poľnej a rýchlenej zeleniny, v skorých a neskorých zemiakoch, konzervovaných zeleninových výrobkoch. Z 3 126 vyšetrených vzoriek bolo 25 % nadlimitných a nevyhovovalo hygienickým požiadavkám ministerstva zdravotníctva na cudzorodé látky v potravinách.
Nadlimitné obsahy toxických látok monitorizácia v roku 1988 odhalila taktiež v mäse, predovšetkým v hovädzom a bravčovom, vo vnútornostiach, hydine či v mäsových výrobkoch z jatočných zvierat. Z 2 349 vyšetrených vzoriek tohto sortimentu bolo až 32,3 % potravín nadlimitných.
USA si československou šunkou “nakaziť” svojich občanov nenechalo
To, čo neušlo pozornosti československých kontrolórov, si inšpektori všimli aj pri kontrolách našich výrobkov v zahraničí. Jednou z mála potravín, ktoré sme pred rokom 1989 dokázali vyvážať aj na západné trhy, bola šunka. Tá najkvalitnejšia nekončila na stoloch československých domácností, ale v exportoch za libry, doláre či marky.
V roku 1984 sa Československo pokúsilo realizovať veľkú exportnú dodávku šunky do USA. Americké úrady však túto zásielku vrátili naspäť s odôvodnením, že je značne zamorená zmesou nebezpečných priemyselných chemikálií, polychlórovaných bifenylov. V rozhovore s V. Šťovíčkom pre Český rozhlas o tejto ututlanej kauze hovoril aj lekár M. Šuta:
„Dnes by podobné zistenie vyvolalo obrovský škandál. Ľudia by kontaminované potraviny prestali kupovať a mnohé potravinárske podniky so zamorenými kravínmi a ošipárňami by skrachovali. V komunistickom Československu ale vedel o probléme úzky okruh politikov a odborníkov... …jednotné roľnícke družstvá ďalej produkovali zamorené mäso, mlieko, syry alebo vajcia. Spotrebitelia sa o zamorení potravín nedozvedeli. A niektorí z nich dodnes žijú vo viere, že vtedajšie potraviny boli údajne zdravé.“
Čo nebolo, to sa nahrádzalo
Nemenej problematická je aj druhá strana mince, a to dovozy potravín, ktoré k nám smerovali najmä z iných socialistických krajín.
Napríklad mäso. Keďže Československo až do 80. rokov nebolo v jeho produkcii sebestačné, hovädzie sme museli importovať zo Sovietskeho zväzu. To sa v Čiernej nad Tisou prekladalo zo sovietskej širokorozchodnej trate na československú železnicu, pri čom čiastočne rozmŕzalo. „V našich mraziarenských vagónoch ale zase zmrzlo, takže do cieľa dorážala kompaktná zmrznutá hmota, z ktorej sa museli jednotlivé kusy pracne vysekávať,“ pripomína M. Petrov v knihe Cobylo (a nebylo) za reálneho socialismu (2013, str. 56).
V prípade mliečnych produktov zas potravinári pred rokom 1989 narážali na nedostatok mliečneho tuku. Odpoveďou socialistického mliekarenského priemyslu boli – ako inak – rôzne náhrady, napríklad v podobe nátierkového masla či stužených rastlinných tukov, ktorými sa nahrádzalo klasické kravské maslo.
Keďže na rastúci záujem o syry nedokázal syrárenský priemysel odpovedať dostatočnou ponukou skutočného syra, Československo sa v priebehu normalizácie stalo svetovým rekordérom v konzumácii topených syrov – tzv. “taveňákov”. „Roztierateľnosť sa ukázala väčšinou ako chiméra a často bol skutočný oriešok vôbec dostať syr zo staniolu. Pomocné červené pásky sú výdobytok až spotrebiteľsky priateľských poprevratových časov.“ A „vymoženosťou“ dneška nie je iba ich lepšie balenie, podľa doc. Ladislava Čurdu po roku 1989 významne vzrástla aj kvalita samotných tavených syrov.
Ako je to možné?
Špecifickou kategóriou je chuť. Za socializmu boli v obchodoch bez pochýb dostať aj chutné potraviny, v krčmách sa čapovalo aj dobré pivo a – v neposlednom rade – za komunistov vznikla kofola a viacero iných ikonických a dodnes obľúbených potravín. Mnoho ľudí je preto ešte aj dnes schopných odprisahať, že potraviny za socializmu boli vo všeobecnosti oveľa chutnejšie a dnes už nič nie je také dobré, ako bývalo.
Relevantným a ako-tak objektívnym prínosom do tejto diskusie môže byť azda len pohľad potravinárov, profesionálov, ktorí s potravinami pracovali pred rokom 1989 a dobre sa orientujú aj v dnešnej ponuke, ktorá je kvalitatívne podstatne rozvrstvenejšia. L. Steinhauser, bývalý viceprezident potravinárskej komory a predseda českého klubu spracovateľov mäsa, v rozhovore pre denník SME na margo socialistického mäsiarskeho sektoru poznamenáva, že veľká časť jeho produkcie by bola na súčasnom slovenskom trhu úplne nepredajná.
„Za socializmu bola jedna šunková saláma za štátom určenú a regulovanú cenu. Jednoducho všetci sme boli rovnakí zákazníci. Nedala sa ošúpať, boli v nej rôzne druhy mäsa s odlišnou farebnosťou, chrupavky a všeličo iné, ale napriek tomu ľudia hovoria, že bola lepšia. Že voňala. Vtedy sme však ešte nepoznali prosciutto,“ hovorí L. Steinhauser. „Spomínate si, aké úžasne šťavnaté boli kubánske červené pomaranče? Dnes ich nikto nechce jesť. Ako je to možné?“
Na okraj
Spomeňme ešte dva mýty. Mýty, ktoré sú dosť diskutabilné. Sám som uvažoval nad tým, či ich do tohto článku vôbec zaradiť. Často riešený mýtus “Vojna robí z chlapcov mužov” sa napr. v knihe “Mýty o socialistických časech” venuje ako výchove mládeže, tak aj tomu, ako bola mládež na vojne šikanovaná (vrátane toho, že niektorých dohnala k samovražde, dezercii a niekedy aj k šialenstvu). Na druhej strane sa to isté dialo aj po revolúcii. Takzvaná modrá knižka bola vtedy aj po revolúcii vysoko cenená. Okrem toho novému režimu trvalo 15 rokov (!), kým po takmer 140 rokoch zrušil povinnú vojenskú službu. Takže to nebolo nejaké komunistické špecifikum.
Ďalším veľmi známym mýtom je napr. to, že režim využíval zábavu na svoju propagandu, že existovala cenzúra a vystupovať mohli len tí, ktorí to mali oficiálne povolené. Jednoducho nebolo možné, aby si niekto prenajal sálu, priniesol aparatúru, pozval verejnosť, informoval hasičov, zachoval nočný pokoj a začal spievať alebo dokonca hrať (to nie je celkom možné ani dnes). Skutočnosť, že štát obchodoval aj s hudbou, prakticky znemožňovala legálny predaj gramofónových platní a kaziet neschválených autorov. Štát vlastnil aj vydavateľstvá, divadlá, filmové štúdiá atď.
Čo presne to povedal F. A. von Hayek? So stratou ekonomickej slobody padajú aj iné slobody. Problémom je, že to vedel takmer každý. Tieto fakty si treba pripomenúť.
Ohodnocovať vtedajšie umenie však určite nemienim. Takmer každé umelecké dielo má svojich obdivovateľov a odporcov. Mnohé dobové piesne (ako aj filmy, televízne seriály atď.) sa dodnes hrajú v komerčných rádiách. Iné sa naopak nehrajú. Argumentovať pomocou vlastných hodnotových súdov nemá zmysel a nemá to miesto ani v článku, ktorý sa snaží byť objektívny.
Dobré nebolo vôbec nič?
Samozrejme, určite sa po všeličom stretneme aj s argumentami typu “prednovembrový režim mal svoje dobré stránky a nemožno sa naň pozerať čiernobielo". Rovnako sa stretneme aj s názormi, že podobné argumenty sú čistou demagógiou a že na Husákovom socializme nebolo nič dobré.
Je to naozaj tak? Osobne nemám rád extrémy a ani prílišné súdy. Môžem uviesť iba jeden príklad; čitatelia si sami môžu spomenúť na ďalšie. Konkrétne sa jedná o prípad "mestskej pamiatkovej rezervácie". V prípade tejto zóny môžu "orgány štátnej ochrany prírody" stanoviť podmienky, ktoré obmedzujú výstavbu a iný rozvoj v zóne. Inými slovami, obmedzujú slobodu vlastníkov nehnuteľností nakladať so svojím majetkom. V súčasnosti existuje niekoľko desiatok takýchto zón, pričom pred rokom 1989 existovala len jedna. Za predpokladu určitej zotrvačnosti vývoja (niektoré rozhodnutia mohli vzniknúť za predchádzajúceho režimu) bolo v roku 1990 86 takýchto zón. Pribudlo tiež viac budov zapísaných ako kultúrne pamiatky, dve nové "mestské pamiatkové rezervácie", počet "vidieckych pamiatkových rezervácií" sa zvýšil z 1 na 61 atď. Voľnosť jednotlivca v tejto oblasti sa teda v porovnaní s predchádzajúcim režimom znížila.
Čiernobiele videnie v skutočnosti neobstojí. Ak je naším cieľom slobodná spoločnosť, mali by sme sa v prvom rade zaoberať tým, kde slobodu máme a kam nám odchádza. Myslieť v úsekoch času nám veľmi nepomôže – treba v prvom aj v poslednom rade myslieť v procesoch a v režimoch, ktoré fungujú a nefungujú, pričom sa neustále pozerať na dáta, ktoré máme k dispozícii.
Záver
Realita socialistického Československa pôsobila devastačne na ľudí a spoločnosť. Niektoré zmeny ako deformácie v myslení pritom znášame dodnes. Zmutované formy a podoby socializmu sú navyše vážnou hrozbou pre našu slobodu a prosperitu, ktoré máme v takejto podobe vďaka hodnotám a inštitúciám kapitalistickej západnej civilizácie. Skúsenosť Československa z rokov 1948 až 1989 je zároveň historickým príkladom zlyhania spoločenského experimentu realizovaného socializmu, ktorý potvrdil teoretické argumenty o jeho antihumánnej, proticivilizačnej a systémovo zlyhávajúcej podstate (tým aj o socializme ako o chybnej myšlienke).
Toto poznanie by malo byť mementom, poučením a zdrojom odmietania ďalších podobných spoločenských experimentov ako fatamorgány „demokratického socializmu“ a všetkých otvorených či skrytejších podôb a prvkov socializmu a kolektivizmu, opierajúcich sa aj o omyl zámerného usmerňovania a manažovania ekonomiky a spoločnosti, teda ľudí v nich.
Verím, že môj článok prispeje k tomu, aby boli ľudia ochotní viac vnímať a odmietať reálne hrozby rôznych podôb socializmu a zároveň budú viac myslieť a konať v duchu hodnôt a princípov západnej civilizovanej spoločnosti, ktoré stoja na osobnej slobode a zodpovednosti.
