25.9.2021 niečo pred 19tou hodinou, zazvonil telefón a zmenil mi život. Plakala som, plakala veľa a dlho, určite by z toho bol oceán. Hnevala som sa, na seba, na neho, na doktorov, na svet, na všetko a na každého. Tie pocity sa nedajú opísať a aj keby sa dali, nepocítili by ste ich, ani by ste ich nepochopili. Toto je tá situácia, v ktorej môžem povedať, že to pochopí len ten, kto to zažil, a ja veľmi dúfam v to, že to nechápete.
Od prvej chvíle som chcela vedieť prečo, stále som sa to pýtala, nechápala som (stále nechápem), hľadala som odpovede, hľadala som znamenia. Prišli. Jeho duša musela odísť, aby som sa vrátila k vedomému životu, aby som sa ,,zobudila“. Keby sa to nestalo, nezačala by som skúmať, čo je po smrti, či toto smrťou končí.
Nie. A on ma čaká, a keď príde môj čas, keď budem stará babka a moje deti budú dospelé a budem mať vnúčatá, precestujem svet a urobím do neho riadnu dieru, tak po mňa príde, aj keď jeho duša už možno bude zase na zemi a bude sa učiť novým lekciám, príde pre mňa. Veľmi sa na to teším.
Čo mi ten rok dal
Sebalásku, pochopila som aká je dôležitá, a že pokiaľ sa o seba nepostaráš ty, tak nikto. Pokiaľ sa neľúbiš, tak nevieš skutočne ľúbiť iných.
Sebarozvoj, každý deň hoc len o milimeter, stále napreduj, vychádzaj z komfortnej zóny, pretože len vtedy môžeš rásť.
Meditácie. Myslím, že tento bod môže ostať bez komentára, kto medituje vie a kto nemedituje tak by mal začať.
Zistenie, ako veľmi vám môže niekto chýbať, a môže to byť každým dňom o trošku viac.
Výlety, ži každý deň ako by mal byť ten posledný. Miluj celým srdcom, tancuj keď môžeš, spievaj nahlas, teš sa, smej sa. Ži.
Peniaze boli, sú aj budú. No stress.
Nie je nič viac ako vidieť, že sú tvoje deti zdravé a šťastné.
Vzdialenosť lásku nezničí - je tomu rok a moje city sú rovnaké.
Zistenie, že aj po roku jeho oblečenie vonia rovnako ako v prvý deň po jeho odchode.
To že žena - matka je nezničiteľná, nikdy sa nevzdá a bojuje. Navždy.
Čo ma mrzí
Že po nás neprišiel do pôrodnice, nedal mi kvet a nepoďakoval za syna, za ktorého by som mu poďakovala aj ja, pobozkala ho. Ďakujem za nášho syna, za oboch.
Že nevidí aký je Dominik beťár a ako je každým dňom múdrejší, výrečnejší, šikovnejší.
Že nevidel ako sa Adriánko otočil na bruško, ako začal štvornožkovať, blabotať, chodiť s oporou.
Mrzia ma všetky tie chvíle a okamihy, pri ktorých nebude, ale mal byť.
Hlavne to, že som mu nebola dosť vďačná, že som mu viac neukázala čo pre mňa znamená.
Že tu už nie je. Fyzicky ani duševne.
Prešlo 365 dní ale ja mám pocit, že sa to stalo len včera. Stále čakám, že príde domov, nečakane, zaklope mi na terasové okno a ja sa zľaknem, potom mu budem trošku nadávať, že prečo ma straší ale sadnem si k nemu a porozprávame sa, ako sa mal a čo robil. Raz, o tých veľa rokov neskôr, keď pre mňa príde, si spolu sadneme na nekonečnú terasu vo svetle a porozprávame sa. A ja začnem slovami: ,,Ďakujem Ti. Ale veľmi si mi chýbal...“
