Rozprávam sa s ním každý večer, každý večer pozerám do stropu v našej spálni a hovorím mu:
kedy sme vstali,
čo sme jedli,
ako sme sa mali,
kde sme boli,
čo bolo v škôlke,
nejaké nové klebety,
myslím si, že by chcel vedieť aj nejaké novinky v športe, ale vie že odo mňa sa to nedozvie.
Posielame mu pusinky, ja tri, Dominik len jednu (prvá puberta začína evidentne v 3,5 roku, a neviem či niekedy skončí, ale asi nie), povieme mu, že ho ľúbime, že nám chýba a poprajeme mu dobrú noc. Ako keď žil, každý večer sme si povedali ,,dobrú noc, ľúbim ťa“ a dali sme si pusu, aj keď sme boli pohádaní, aj keď sme boli unavení, aj keď mal v sebe pár pív, dokonca aj keď jedol na večeru cibuľu, a aj keď bol na nočnej a ja sama v posteli, no vtedy som pridala nech si dáva na seba pozor.
Dominik mi niekedy rozpráva koho každého v nebíčku vidí, je tam babička vedľa nej tatino, a na druhej strane deduško, a keď tam pribudol aj prastarký Fero, tak jeho najskôr nevidel, ale potom sa asi lepšie pozrel a zbadal ho.
Je fascinujúce, ako smrť vnímajú deti, vlastne ju nevnímajú. Nie je ani dobrá a ani zlá, len sa stala. Proste sa stala, a je na nás, ako sa ku tomu postavíme, môžeme sa ľutovať, opustiť sa, na všetko sa vykašlať, ale môžeme aj bojovať, môžeme kričať (a to pomáha), môžeme sa smiať, môžeme vziať život do vlastných rúk a žiť lepšie, krajšie a plnohodnotnejšie. A to by sme aj mali, aby tá smrť bola k niečomu ,,dobrá“, aby nás aj to, čo je z nášho pohľadu zlé, posunulo niekam, niekam kde bude lepšie. Smrť sa stala, a bohužiaľ nikto nemá tú moc zvrátiť ju, a preto ,,take you broken heart and turn it into art“.
