Stále neverím

Neverila som tomu, že sa to stalo, neverila som, keď mi doktor zavolal a povedal ,,je mi to ľúto, on zomrel”, lenže žiadna ľútosť v tóne jeho hlasu nebola.
Neverila som ani keď mi dali jeho veci.
Keď som ich vybaľovala, všetko som dala namiesto, a stále to tam je, čakajú na neho tak ako ja.
Keď som mu chystala oblek, ktorý mal mať na našej svadbe.
Keď som ho naposledy pobozkala v truhle.
Keď mi dali jeho urnu.
Keď jeho kolegovia doniesli oblečenie z práce, na vytriedenie a opratie čakalo asi 2 mesiace.
Keď po nás neprišiel do pôrodnice a nevidel si syna.
Neverila som tomu, keď som musela vybavovať súdy kvôli Adriankovemu priezvisku.
Ani keď som podávala podnet na úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Nebudem tomu veriť ani pri ostatných veciach, ktoré ma ešte na vybavovanie čakajú.

Časť mňa tomu stále neverí, stále ho čaká, že príde a povie ,,bol som len dlhšie v práci”, myslím si, že tá časť mňa ho bude navždy čakať.
Moja myseľ nechápe ako sa to mohlo stať, aj keď moja duša vie, že tam kde je mu je lepšie.