Boli to otázky bez odpovedí. Neboli to však len moje otázky. Tieto otázky som počúvala, aj zo strán mojich známych, ľudí prechádzajúcich v parkoch pri venčení svojich miláčikov, v reštaurácii pri obede...
Hľadali dokonalosť. Ale dokonalosť čoho ? Dokonalý vzťah, dokonalý účes, dokonalá práca, dokonalý partner, dokonalé deti, dokonalé niečo... A stále nespokojní s výsledkami. A v skutočnosti to bolo len o tom, aby sme všetci prijali to čo nám osud postavil do cesty. Aby sme to všetko prijali presne tak ako sa to dialo a zobrali si z toho všetko to potrebné, aby sme pochopili. Lebo všetko čo sa nám dialo/deje sa nám dialo/deje z nejakého dôvodu. Pre niečo. Mali sme si niečo prežiť, niekoho stretnúť, niekomu niečo odovzdať a možno ho potom pustiť a ísť si svojou cestou. Nemusíme nikoho presviedčať o tom, že sme perfektní. A načo vlastne to všetko? Veď najdôležitejší sme MY. Keď nebudeme spokojní sami so sebou, tak nemôžeme predsa chcieť od druhých, aby nás milovali. Nie je dôležité koľko trápení máme za sebou, koľko prebdených nocí, koľko šťastných chvíľ, či úsmevných zážitkov. Dôležité je ako to všetko prijmeme. Ako sa postavíme a vyrovnáme s osudom. Nie ste blázni, keď ste sami. Práve, že si myslím, že je to fajn. Venujte ten čas sebe, naučte sa milovať a byť šťastní. Najskôr sami so sebou. Pokiaľ nedokážete byť sami so sebou - nedokážete byť s nikým. A osud nás bude stále stavať pred tieto skúšky, pokiaľ nepochopíme a neprijmeme to čo nám chce povedať.
