Prvotný nápad na návštevu Zakaukazska skrsol niekedy v novembri. Bol u nás na návšteve kamarát Vilko, inak skúsený cestovateľ, a pýtal sa kam máme v pláne ísť v lete na dovolenku. Vilo nás dobre pozná a vie, že ležať týždeň pri mori a nič nerobiť nie je naša šálka kávy. Po odpovedi, že zvažujeme Nórsko sa pousmial a povedal „ Nórsko môžete ísť aj na dôchodku, skúste niečo dobrodružnejšie“. Toho sa chytila moja priateľka a navrhla, že Gruzínsko vyzerá ako pekná krajina. Vravím OK ale potom už celú oblasť teda aj Azerbajdžan a Arménsko. A začali prípravy.
Prvou úlohou bolo zohnať informácie o zaujímavých miestach, spôsobu dopravy atď. Znamenalo to hodiny surfovania po internete. Veľkou pomocou bola pri tom stránka „tripadvisor“. Nakoniec som to nevydržal, našiel si na internete knižného sprievodcu. Na moje šťastie mali aj v češtine a spoločného práve pre tieto 3 krajiny. Po naštudovaní vznikol predbežný plán aj s dĺžkou pobytu. Už len nájsť letenky a ubytovanie a bolo všetko pripravené.
Od februárovej lyžovačky som sa nevedel dočkať kedy už konečne bude koniec júna a my vyrazíme.
Až nastal deň „D“. V robote som to zabalil o 13:30 (kolegovia sa smiali, že či mám aj ten deň pol dňa dovolenky) a hajde domov čakať na moju polovičku. Po jej príchode nás kamoška odviezla na Bratislavskú hlavnú stanicu (ďakujem Aji). Tu nastalo prvé sklamanie. Neviem prečo, ale názov vlaku EUROCITY vo mne vzbudzuje dojem, že kultúra cestovania v ňom bude na určitej úrovni. No nebolo tomu tak. Najmä nefunkčná klimatizácia a nemožnosť otvoriť aspoň okná bola nepríjemná, ale čo už. Po príchode do Budapešti a presunu na letisko som si povedal konečne začína dovolenka.
Asi najemotívnejší zážitok dovolenky nastal hneď pri pristávaní v Baku. Už sme sa tešili, že sme pristali a očakávali dotyk kolies so zemou, keď tu zrazu veterný poryv podfúkol lietadlo a to sa naklonilo na jedno krídlo. Skúsení piloti sa však nedali zaskočiť a okamžite prerušili pristávací manéver pridali plyn a vzlietli na okruh. V tej chvíli by ste sa však vo mne krvi nedorezali a spodným otvorom špendlík neprepchali. Opakované pristátie však už prebehlo bez problémov a my sme sa konečne ocitli v Baku. Usmievavý šofér z hotela nás už očakával. Bolo ešte skoré ráno takže cesty neboli plné a tak sme si mohli vychutnať prvú prehliadku tohto mesta. 3 dni pred naším príchodom sa tu konala Veľká cena formule 1, a keďže v Baku je mestský okruh, cesty lemovali zábrany a ochranné bariéry. Šofér sa chcel trošku predviesť a jednu šikanu prefrčal štýlom ala Hamilton.
Po asi 3 hodinovom dospaní sme sa konečne vybrali spoznávať mesto. Našou prvou zastávkou bol palác Širvanšáha.
Z paláca sme sa uličkami so stánkami a reštauráciami vybrali ku Panenskej veži alebo Qiz Qalasi.
V pekelnom teple aké vládlo v Baku bola našou najväčšou starosťou po obhliadke veže nakúpiť vodu. Občerstvení chladnou vodou sme sa vybrali na Bakumskú promenádu smerom k námestiu zástav.
Promenáda je bola týmto smerom takmer ľudoprázdna čo nám prišlo divné. Až neskôr sme zistili, že je to preto, že pamätník na námestí zástav je v rekonštrukcii a Bakumské oko nepremáva. Čo už aspoň sme si pozreli mesto aj z tejto strany. Cestou späť sme sa odviezli turistickým vláčikom (ktorý prekvapivo premával aj keď chodil úplne prázdny). Pozemnou lanovkou sme sa vyviezli k Plamenným vežiam a priľahlému cintorínu bojovníkov z čias Arménsko – Azerbajdžanskej vojny o Náhorný Karabach. Večer sme sa po zotmení opäť vybrali na promenádu kde to žilo. Pofotili sme plamenné veže a išli na kute.
Ďalší deň som preberal auto z požičovne. Tetuška vedela anglicky asi ako moja babka, takže sme sa rozprávali celkom vtipne rusko – slovensky. Ale dohovorili sme sa. Takáto komunikácia bola typická pre celú dovolenku, keďže anglicky hovoria len mladí ľudia. Teta ma upozorňovala aby som dodržiaval dopravné predpisy, najmä maximálnu povolenú rýchlosť. Neskôr som zistil, že mala pravdu. Prvým našim cieľom bola pevnosť Ramana.
A začali moje dobrodružstvá s Azerbajdžanskými príslušníkmi polície. Navigácia ma poslala zlým smerom (navigácia dokázala ukázať trasu a postupné navigovať nedokázala a neustále dávala hlášku o nedostatočných mapových podkladoch takže navigátorom bol vždy spolujazdec). Po hláške od drahej „tu si mal odbočiť doprava“ som sa začal hľadať miesto na otočenie sa. Nikde nič všade dvojitá plná čiara. No čo už, oproti nič nejde otočím sa však som turista, skrslo mi v hlave. OBROVSKÁ chyba. Kde sa vzal tu sa vzal zrazu maják. Pán príslušník bol neoblomný, pokuta 100 AZN (cca 50 EUR) samozrejme bez potvrdenia. Na oplátku nás zaviedol až na cestu k pevnosti.
Po obhliadke pevnosti sme pokračovali smerom k chrámu Atashgah
Nasledovala pevnosť Merdekan, ktorú nám otvoril veľmi milý deduško a pustil nás aj do veže. Cesta nahor v tme bola adrenalínová ale výhľad stál za námahu.
Cesta do ďalšej pevnosti Nardaran viedla po brehu Kaspického mora s divokými pieskovými plážami. No hriech neokúpať sa napriek vysokým vlnám.
Po usušení sme zamierili k pevnosti. Vedľa nej stojí mešita. Pri obhliadke a vstupe dnu sa treba vyzuť ako vo všetkých mešitách. Tu sme zažili scénu ako z čias komunizmu (čo tu asi nie je tak dávno). Vnútri mešity sme sa pýtali, či môžeme fotiť. Odpoveď bola samozrejme. Po presune von sme si spravili zopár fotiek mešity aj zvonku. Zrazu k nám pristúpili pracovník ochranky, 2 vojaci a chlapík v civile, z ktorého sa vykľul príslušník tajnej polície. A začalo vyšetrovanie čo sme, kto sme, kde bývame, ako sme sa sem dostali. Po otázke ako som sa dozvedel o tomto mieste som mu podal slovenského sprievodcu. Príslušník v ňom začal listovať, bolo to celkom komické, keďže jediný kto vedel inú reč ako Azerbajdžansky bol mladý ochrankár, ktorý všetko prekladal. Samozrejme sme museli fotky vymazať a buzerácia pokračovala. Nakoniec to bolo veľa aj na ochrankára, ktorý po kontrole auta dôrazne požiadal tajného aby nám dal už pokoj však sme obyčajní turisti (vďaka kámo).
Znechutení z tejto ceremónie sme si dopriali domáce koláčiky priamo z pekárne. Cestou naspäť sme sa zastavili v Yanar dag, čo je miesto kde zo zeme uniká plyn a tým pádom tam horí večný plameň.
V Baku sme sa ešte zastavili pri múzeu vodcu Heydara Aliyeva
Tretí deň opúšťame Baku a smerujeme na západ. Prvým cieľom je mestečko Qobustan konkrétne prírodné múzeum petroglifov (obrázky vryté do kameňa).
Po obhliadke sme sa vybrali k druhej zaujímavosti Qobustanu, ktorou sú tkz. „Mud vulcanos“ čo sú sopečné prieduchy s bublajúcim blatom. Dostať sa tam bol zážitok nakoľko pojem poľná cesta tu znamená jazdu niečím čo cestu pripomína len veľmi z diaľky. Nakoniec sme naše auto odstavili asi 1 km od cieľa a ďalej radšej šli pešo (SUV alebo tereňák by to zvládol až tam).
Čakala nás ešte cesta mesta Sheki, kde sme si dali čaj a koláčiky v poslednom prevádzkovanom karavanSaray (akýsi hotel pre karavány z čias Hodvábnej cesty).
Ubytovanie sme mali v meste Oghuz. Trošku sme mali problém ho nájsť ale nakoniec aj po rade od miestnych policajtov sme konečne zaľahli do postelí.
V náš posledný deň v Azerbajdžane nás čakal 400 km presun späť do Baku. Cestou sme sa lanovkou z Gabali vyviezli do známeho lyžiarskeho strediska Tufandagu.
Po kochaní sa v horách sme si ešte chceli pozrieť vodopád Yeddi Gozel. Cesta k nemu však vyzerala otrasne. Asi by sme ju prešli ale vzhľadom na časovú tieseň sme od toho upustili. Auto sme v poriadku odovzdali na letisku a presunuli sme sa do Tbilisi – hlavného mesta Gruzínska.
Transfer z letiska, síce s oneskorením a po urgencii ale bol zabezpečený hotelom. Menší šok spôsobil volant na pravej strane. Vedľajšie auto to má tak isto, a to vedľa neho tiež. Však o tom nič v sprievodcovi nepísali. Vydýchnutie prichádza s ubezpečením od šoféra, že je to dovoz z Ázie. A naozaj, ostatné autá už majú volant na správnej strane. Celkovo v Gruzínsku a Arménsku narazíte na veľa vozidiel s pravostranným riadením. Ubytko ok, aj keď izba mohla byť väčšia. Dôležitejšia je pohostiteľnosť majiteľa, ktorý nás ponúka čajom, kávou a domácim vínom, bielym a je mňam. A nebolo to posledný krát v Gruzínsku a Arménsku. V týchto krajinách patrí k slušnosti uctiť si hostí nápojmi zadarmo. Niekde pridali aj ovocie najmä melóny. Je neskoro večer takže šup do postele. To, že bývame blízko katedrály Najsvätejšej trojice som vedel z mapy a pri prvom odbíjaní polnoci som sa zo zvuku zvona skoro posral. Znel ako z klasických hororov.
Nastalo ráno a sním spojená prehliadka mesta. Prvý na rane je most mieru.
Nasleduje kostol Metech a jazda lanovkou smerom k soche Kartlis deda – Matka Gruzie a pevnosti Narikala.
Ešte pred nástupom na lanovku malé občerstvenie v podobe šťavy z čerstvo vytlačených pomarančov (ja) alebo granátových jabĺk (Kačka). Mňam. Cestou dole do centra ešte katedrála Svätého Juraja a potom šup šup na najrušnejšiu ulicu mesta Rustaveliho bulvár a priľahlé uličky. Pri prechádzaní sme sa dostali až k pozemnej lanovke na horu Mtatsminda s jej zábavným parkom a cintorínom významných osobností. Hore sme si dali ľahký obed sediac pri krásnom výhľade na mesto.
Ráno o 8:00 ako som požadoval mi bolo doručené auto, ktoré sa stalo našim verným dopravným prostriedkom na zvyšok dovolenky. A pri raňajkách 8:40 druhé auto. Fakt nerobím si srandu. Keďže som chcel auto do Tbilisi s vrátením v Jerevane, auto som vybavoval cez turistickú agentúru. Asi dotazovala 2 spoločnosti a jednu zabudla zrušiť. Moja chyba to nebola, ale bolo mi ľúto chalanov čo sa trmádzgali 400 km z Jerevanu a nakoniec obišli na sucho. Dúfam, že im agentúra zaplatila aspoň niečo. My sme vyrazili pozrieť si kláštorný komplex Davit Gareji (Davit Garedzja). Navigácia „HERE we go“, ktorú používam, ukazuje smer. Zabudol som, že ukazuje vždy najkratšiu cestu, preto ak ju používate aj vy, radšej si skontrolujte podľa mapy v nej, či sa k cieľu nedá dostať aj inou, hlavnejšou cestou (cestou vyššej triedy). Mne sa to trošku vypomstilo, ale aspoň bola sranda. Cesta, ktorou nás poslala sa začala meniť na čoraz rozbitejšiu, áut ubudlo až sa zmenila na šotolinovú a úplne bez áut. To nebolo všetko. Cesta postupne zmizla úplne a ostal len vyjazdený kamenný pás na lúke. Začal stúpať. Keď sme sa po zopnutí redukcie na 4x4 dostali hore na kopec, ocitli sme sa na gruzínskej vojenskej základni. No nič, prekvapení vojaci mi poradili ako ďalej, a tak som sa cestou medzi mínový poľom (neklamem) a strelnicou opäť dostal na „cestu“. Táto sa zmenila na vyschnuté koryto potoka. Toto sa zdalo byť už aj nad sily nášho autíčka, ale dalo to. Vyliezli sme na ďalší kopec kde zrazu aj keď riadne rozbitá ale asfaltová cesta a neskôr aspoň šotolina. Samotný komplex je veľmi pekný a dá sa odfotiť aj hore z kopca.
Nasledoval návrat so zastavením sa v nákupnom centre kde sme si vo food kurte dali tradičné gruzínske jedlá – Kachapuri .
Potom sme ešte pokračovali k monumentu Chronicles of Georgia.
Večer pred príchodom na hotel sme konečne boli pozrieť aj spomínanú katedrálu Najsvätejšej trojice.
Nasleduje odchod z Tbilisi a naším cieľom je skalné mesto Vardzia. Pri výjazde z mesta sa opäť ukázala navigácia, ktorá ma poslala niekadiaľ cez mesto. Fajn však cesta dobrá takže OK. Prdlajz!! 3 km pred napojením na výpadovku zrazu že jednosmerka. Policajti nikde a ja nepoučiteľný však sa nebudem vracať 25 km spať. Karma je zdarma. Po asi 1 km v protismere závora a ďalej sa nedalo (2 km od napojenia). Skontroloval som aj cez google maps, ktoré som si prezieravo stiahol offline, ale aj tie ma posielali tade. Čo už, vrátil som sa 26 km a začíname odznova. Našťastie už bola cesta správna a po 4 hodinách sme dorazili do Vardzie.
Ešte pred ňou sme si aspoň z diaľky& pozreli pevnosť Khertvisi.
Ubytovanie bolo v meste Akhaltsikhe priamo pod pevnosťou Rabat. Po zotmení sme sa vybrali najesť do reštaurácie sídliacej priamo v pevnosti a pozrieť aj samotnú pevnosť. Následne sme sa sem vrátili aj ráno za svetla.
Nasledujúci deň bolo našim cieľom mesto Kutaisi a jeho okolie. Prvým bodom programu bola návšteva Prométheovej jaskyne.
Po jej prehliadke sme si to zamierili priamo do centra na Bagrati katedrálu a k fontáne na námestí.
Ešte nás čakal kláštor Motsameta a kláštor Gelati (Gelatia), ktorý je aj v zozname UNESCO.
Ubytovanie sme mali v rodisku generalisima Stalina (Gruzínec občianskym menom Džugašvili) v meste Gori.
V noci prvý raz pršalo. Ráno zamračené občas nejaká kvapka. Nevadí. Ideme pozrieť pevnosť Gori a hlavne skalné mesto Uplistsikhe.
Odtiaľ pokračujeme na sever na Kaukaz. Po ceste ešte obzeráme pevnosť Ananuri a dávame si obed.
Ja pečenú rybu a Kačka šaslik (moc jej nechutil tak som mal aj ten). Večer už uliehame v meste Stepantsminda, kúsok od ruských hraníc a v tieni Kaikazu, a najmä jednému z najvyšších vrchov Gruzínska Kazbeg. Škoda že je v mrakoch.
Ráno to nie je o nič lepšie ale aj tak sa zberáme pozrieť kláštor pod horou - Cminda Sameba.
Odtiaľ má byť krásny výhľad na Kazbeg (asi je ale nevideli sme bol v mrakoch, opäť). Hore sa dá dostať 3 spôsobmi. Ak máte fakt terénne auto tak cestou necestou až ku kláštoru. Alebo si zaplatíte terénny taxík, čo je upravený van Mitsubishi Delica, a ten vás hore vyvezie. My sme zvolili tretiu možnosť a tou je peší výstup aj keď sme si ho trošku uľahčili. Povzbudený terénnymi schopnosťami nášho autíčka (viď cesta na Davit Geredzja) sme sa vybrali až na koniec dediny autom do kopca. Miestny taxikári na nás trúbili, že týmto hore nevyjdeme, my sme však šli len poslednému domu a odtiaľ pešo kolmo hore. Moja kondička ostala niekde v minulosti, takže cesta hore mi dala zabrať, ale stálo to za to. Dole sme sa zviezli taxíkom a pobrali sme sa najprv autom k nášmu 2. cieľu travertínovému údoliu Truso.
Auto sme opäť odstavili pri jednom z posledných domov v údolí a ďalej to bol pešibus. Po návrate sme si dali v miestnej reštaurácii obed polievku a niečo na spôsob našich pirohov – tie gruzínske sú väčšie, plnené buď mäsom, syrom, zemiakom alebo ich kombináciou a volajú sa Khinkali. Večer sa mi konečne podarilo odfotiť Kazbeg.
Ráno rozlúčka s Kaukazom a hajde na juh späť do Tbilisi. Po ceste návšteva mesta Mccheta a kostola Samtavro,
kláštora Shiomghvime,
katedrály Svetitskhoveli (Svetcchoveli) a
kostola Jvari, ktorý je zapísaný v dedičstve UNESCO.
Ráno sa lúčime s Tbilisi a Gruzínskom, čaká nás posledná krajina Arménsko. Prechod cez hranice je rýchlejší ako som sa odvážil dúfať. Kačka ako spolujazdec musí vystúpiť a prejsť pešo cez terminál a kontrolu. Ja sa pomaly posúvam v rade. Colníka najviac zaujímalo ako sa Arménske auto dostalo do Gruzínska keď ja nemám v pase Arménsku pečiatku. Vravím mu, že som v Arménsku nikdy nebol. Pozerá na mňa podozrievavo tak pre istotu vyťahujem zmluvu o požičaní auta, kde je anglicky aj arménsky napísané prevzatie auta v Tbilisi a vrátenie v Jerevane. Našťastie ho to upokojilo a ja stojím na Arménskej strane hraníc a čakám na Kačku. Trvalo jej to o dosť dlhšie ako mne a vyzerá nasrane. Ja som zatiaľ vymenil 100 éčok na miestne dramy, a zrazu mám v ruke desaťtisíce ( kurz bol 1 EURO = 540 ???). Pokračujeme údolím rieky Debed k prvému cieľu kostolu Akhtala. Tu sme sami a bránu nám otvára miestny strážca.
Nasleduje kláštor Haghpat, ku ktorému stúpame z kaňonu rieky až na úpätie vrchov.
Cestou dole berieme miestneho starkého do mesta Alaverdi kde si na jeho úbočí ideme pozrieť kláštor Sinahin.
V blízkosti je aj múzeu jedného z konštruktérov sovietsky vojenských lietadiel MIG pána Mikojana.
Ďalej nemôžeme pokračovať kaňonom rieky, pretože sa cesta prerába. Nám to nevadí, presne na obchádzkovej trase leží náš ďalší ciel kostol Odzun. Ten je v rekonštrukcii ale aj tak je veľmi pekný.
Pokračujeme k zrúcaniny pevnosti Lori. Pod ňou je opäť rieka v kaňone a cítime sa troška ako pri zmenšenine grand kaňonu.
Pokračujeme cez mesto Dilijan ku kláštorom Haghartsin a Goshavank.
Po ich vzhliadnutí sa vraciame opäť cez Dilijan a smerujeme k jazeru Sevan, kde si priamo na terase našej izby dávame večeru, rybu a šašlík tentokrát obrátene( ja šašlík a Kačka rybu).
Jazero Sevan sme si obzreli bližšie ráno.
Dokonalé pláže plné barov priamo vo vode. Od kúpania nás odradila len teplota, bolo asi 17 stupňov. Radšej sme si pozreli kláštory Sevanavank
a po krátkom presune aj Hairavank.
Z neho sme si to namierili na juh a na horskom priesmyku Selim sme si okrem pozretia opusteného karavansarayu kúpila aj doma pečené koláčiky.
Prišli sme na hlavný ťah Jerevan Irán, kde bol našou prvou zastávkou kláštor Noravank.
Pokračujeme smerom na Irán s odbočkou do kúpeľného mesta Jermuk a k jeho nádhernému vodopádu.
Tesne pred ubytovaním sme si ešte pozreli vodopád Shaki.
Ubytovanie sme mali mimo hlavného ťahu niekde za mestom Sisian. Navigácia to ukazovala uprostred poľa takže som mal trošku obavy. Nakoniec sme dorazili k rezortu oplotenému vysokým plotom. Po otvorení brány sme onemeli úžasom. Ubytovanie bola veľká kamenná stavby pripomínajúca hrad, všade okolo fontány, bazén a nekonečná záhrada. Majiteľka nás odviedla do neskutočného apartmánu a nezabudla uviesť že je ich najlepší. Asi mala pravdu, bol neskutočný. Vraj tam majú aj medvede, jasné smejeme sa, namaľované na stene. Ráno sme sa presvedčili, že neklamala. Po skvelej pečenej rybe a víne( pive) sme zaspali ako zabití.
Ráno po pozretí medveďov pokračujeme k arménskemu Stonehangu. Tento je trošku nižší a volá sa Karahunj.
Pokračujeme do najvýchodnejšieho miesta našej cesty v Arménsku, ku kláštoru Tatev. K nemu sa vezieme najdlhšou horizontálnou lanovkou na svete o dĺžke skoro 6 km. Šliapeme aj do kopca nad kláštor aby sme urobili pekné fotky.
Po návrate k autu nás čaká 170 km späť smerom k Jerevanu na ubytovanie. Tu stretávame skupinu nemeckých dôchodcov spolu so šoférom a sprievodcom. Idú chodiť po horách. Pridávame sa k nim na večeru. Po nej si želáme obojstranne peknú dovolenku a hajde do postele (teda v mojom prípade na matrac na zem, keďže posteľ má na oboch stranách čelo a nezmestím sa do nej, ale vyspal som sa geniálne).
Ráno smer Jerevan. Postupne schádzame z vrchov a v diaľke vidíme posvätnú horu Arménov, Ararat, na ktorej pristál Noe so svojou archou. Neviem ako dlho by som znášal, že moja posvätná hora je v inom štáte, konkrétne v Turecku, najmä ak je viditeľná tak ako Ararat. Toto je asi najväčšia krivda Arménom. Obzeráme kláštor Khor Virap tesne pri tureckých hraniciach a fotíme si ho aj s Araratom.
Presúvame sa k ďalšej pamiatke, chrámu Garni.
Hneď kúsok od neho je ďalší kláštor zo zoznamu UNESCO, kláštor Geghard.
Obchádzame Jerevan a stúpame do hôr ku zrúcanine pevnosti Amberd. Tu nás chytá dážď no stíhame si ju pozrieť.
Vraciame sa k Jerevanu a ideme si pozrieť asi najväčšiu atrakciu v jeho blízkosti komplex Echmiadzin.
Prihovára sa nám chalan, je z Čiech, je tu sám na dovolenke, priateľka ochorela a nechcel aby všetko prepadlo. Pýta si nejaké rady čo vidieť keďže má na to 12 dní.
Berieme ho so sebou k zrúcanine katedrály Zvartnots, ktorá podľahla zemetraseniu.
Odtiaľ ideme už len do Jerevanu k pamätníku Arménskej genocídy pamätníku Tsitsernakaberd.
Lúčime sa s chalanom a želáme mu veľa šťastia. Bývame v hoteli spravenému na prízemí paneláku. Má len 8 izieb, okolie nie je nič moc , ale je v centre a izby sú perfektné, čisté, dobre vybavené a wifi je top. Lúčime sa s naším verným autíčkom. Už ho nebudeme potrebovať, čaká nás len Jerevan.
Ráno trošku leňošíme, predsa len Jerevan toho neponúka až tak veľa. Začíname na námestí republiky kam sa večer ešte vrátime.
Kostol Katoghike nám po všetkých tých starobylých kostoloch pripadal vcelku moderne.
Prechádzame sa záhradami Cafesjian center for Arts kde obdivujeme sochu nahého bojovníka a nahej fajčiacej ženy.
Driapeme sa po schodoch komplexu Cascade, kde obdivujeme jeho fontány.
Múzeum tlače a písma Matenadaran si pozrieme len zvonku.
Kačka by chcela ísť pozrieť aspoň jednu ZOO takže berieme taxík za 2 éčka a necháme sa odviesť na perifériu. Sme sklamaní, ZOO je maličká a navyše v rekonštrukcii.
Taxíkom sa necháme odviesť ešte k monumentu Matky Arménie.
V jej podstavci je vojenské múzeum. Taxík nás počká a odvezie späť do centra k hotelu.
Odpočívame a večer ideme opäť na námestie republiky, kde pozeráme show Dancing fontain. Je to striekanie fontány za svetelných efektov a hudby. Je to prekrásne len podľa mňa trošku dlhé (2 hodiny). Ja by som to skončil po hodinke.
Vstávanie o 3 ráno mi nerobí dobre, ale odlet je o 5:50 takže musím. Taxík nás odvezie na letisko. Lúčime sa so Zakaukazskom a sme radi, že sme ten neskutočný blázinec na cestách čo je vo všetkých 3 krajinách prežili bez nehody. Po prestupe v Kyjeve vystupujeme o pol jedenástej vo Viedni a Regio jet bus nás odváža späť na Slovensko. Doma v Bratislave – Jarovciach sme o pol jednej.
Už teraz rozmýšľam kam pôjdeme o rok. Zatiaľ sú v pláne Centrálna Ázia ( Kirgistan, Tadžikistan, Uzbekistan a Turkmenistan), Nórsko (opäť v pláne), Pobaltie (Litva Lotyšsko a Estónsko) alebo Balkán (Bosna, Čierna hora, Kosovo a Albánsko) alebo niečo iné????????
