A keďže málokto chcel prísť do konfliktu so zákonom, tak tí, čo jazdili na dopravných prostriedkoch - aj zväčša poznali príslušné normy a vyhľadávali príležitosti na obnovenie si už dávnejšie získaných, ale i nových informácií. Ak niekto odmietal predchádzať pred neprehľadnou zákrutou, cez plnú čiaru - bolo to tým, že ten (tá) za volantom jednak nechcel porušiť zákon a potom vedel, že by sa mohol (mohla) i „vybúrať". Dnes ten (tá) za volantom má akýsi zákon v paži a keby bolo najhoršie (nebodaj hrozil šmyk) má predsa ABS! Kedysi chodili do autoškoly ľudia (i ženy) nosiac si so sebou i montérky (pracovný plášť). Zrejme preto si aj ženy vedeli vymeniť na aute nefunkčnú žiarovku - dokonca i koleso. Dnes sa opýtate klienta požičovne skúšobných testov a vozidla s dozorcom (pardon - žiaka autoškoly!), (okrem toho i študenta tretieho ročníka vysokej školy s technickým zameraním), na hodnotu prevádzkovej teploty motora - odpovie otázkou: „27 stupňov?"! Bolo viac pokory v národe. To určite! Že sme (v tom čase) nebrázdili cesty v USA, Francúzsku, Nemecku, Španielsku, Anglicku a bohviekde ešte - ale veď tie zákony (o cestnej premávke) boli si takmer všade podobné. Ľudia však boli iní! Ono - tam inde, väčšinou aj nimi zostali. Len u nás sa všeličo, no najmä tí ľudia (a hlavne ich potomkovia) sa zmenili. Náramne zmenili. Okrem iného, vytvorili si aj svoj názor na nás, ktorí tiež máme nejaké tie kilometre odjazdené, a ktorí, mnohí ani po 30 - 40, aj 50 rokoch jazdenia nemáme žiadne záznamy v evidenciách na dopravných inšpektorátoch. Väčšina z nás sme u nich starí páprdovia, na vyleštených škodovkách - vezúc sa v piatok do Lidla, v nedeľu do kostola a s opadnutými sánkami úzkostlivo dodržiavajúc päťdesiatku len krútime hlavami, frfleme - hlavne však zavadziame. Mnohí z tých mladých si zvykli porovnávať a poukazovať - ...„čo vy starí, keby ste videli ako sa jazdí inde ..."!
Na rozdiel od Slovenska - na západ od ČR - odstaví (ak odstaví!) vodič svoje auto na parkovisku vyhradenom pre osoby ZŤP - a (okrem mastnej pokuty) sa tým činom spoločensky tak znemožní, že ho prestanú zdraviť aj poslední známi. U nás je to zas prejav dôležitosti, spoločenskej významnosti, profesionálnej úspešnosti.
V USA sa za banalitu v cestnej premávke postrieľajú. U nás sa „len" dobre pourážajú a často i pobijú - dokrvava! Na druhej strane - v USA pri vodičom vyprovokovanej kontrole na ceste - vodič s policajtom nediskutuje - len plní jeho pokyny. U nás, na jednej strane vás policajt zastaví hocikedy a hocikde a pokutuje za hocičo - napríklad aj za to, že nemáte podpísaný ústrižok (kupón) diaľničnej známky (20 €), na druhej strane, pri takejto kontrole, strpí, aby vodič (kamióna) s ním komunikoval cez pootvorené okno z výšky takmer 2 metre!
Na tretej strane, stále síce platí, že represia (vo väčšine civilizovaných štátov) je najúčinnejším spôsobom prevencie, na Slovensku však nie. Tu represia - ako zákonný prostriedok štátu pri udržiavaní poriadku a práva v súvislosti s cestnou premávkou sa svojou nekoncepčnosťou, selektívnym prístupom, korupčnosťou, nezdôvodniteľným udeľovaním výnimiek, skrivodlivosťou, handrkovaním, šikanovaním a svojvoľnosťou - na jednej strane, stáva predmetom kritiky, nespokojnosti, neuznávania a chápania ako štátne zlodejstvo a pod., na strane druhej.
Inde, i hodne dolu na juhu Európy, aj vo väčších mestách majú na križovatkách jednoducho vypnuté semafory, pretože chcú mať premávku plynulejšiu..! Funguje to! Vchádzajú do križovatky - jeden z hlavnej, potom jeden z vedľajšej a tak ďalej - a medzi nimi sa prepletajú skútristi... Žiadna nehoda, žiaden z nich nemá pritom pocit krivdy, ale ani pocit víťazstva. Jednoducho samozrejmosť, dohoda, pokora - a to všetko pod prísnym dohľadom tolerujúcej polície. U nás , na Slovensku - škoda sa zmieňovať.
U nás, na Slovensku, inštalujú na komunikácii dopravnú značku (Obytná zóna) - tá po čase stratí na svojom význame (lebo nie je kde parkovať, povinnú rýchlosť jazdy 20 km/h. tam dodržiavajú už aj tak len cvičné vozidlá autoškoly, atď.), tak nie, aby túto značku odstránili a tým, akosi, zlegalizovali toto správanie, tento stav - čo by bolo absolútne logické, oni (policajti) tam prestanú vykonávať kontroly - a vybavená vec! Samozrejme - ak ich privoláte ku konkrétnemu prípadu - prídu a riešia. No vzápätí aj odchádzajú. Ostatní, ako by im nevadili!
U nás, na Slovensku, politický nominant (preto často diletant) na ministerstve predloží do parlamentu návrh zákona a ten (slovenský parlament) ak ho prijme, tak sa automaticky stáva predmetom už pripravených noviel, rozporuplných názorov, výrokov, vysvetlení, pripomienok, škriepok, výnimiek - no zúfalosť, i sranda súčasne! Ten o cestnej premávke nie je v tomto žiadna výnimka.
Na Slovensku sa prihlási do autoškoly do kurzu na osobné auto 16 ročný sebavedomec (nevie sa dočkať sedemnástky, aby mohol ísť na skúšku - a jazdiť) - už od prvej hodiny v cvičnom aute - s ľavou rukou ovisnutou na volante a pravou, ktorá mu pritom prekáža, poúča inštruktora - lebo jeho otec ho „to" učil ináč - lepšie! Na skúške (častokrát býva už vopred všetko jasné), skúšobný komisár nechá prepadnúť žiačku, ktorá v prvej časti praktickej skúšky na autocvičisku (kde má preukázať akože spôsobilosti v cúvaní a parkovaní s vozidlom) sa dotkne jedného z množstva kužeľov, ktoré často ani nevidí) s výrokom: „nespôsobilá jazdiť v cestnej premávke" - a v tej (cestnej premávke) zas nechá prepadnúť iného žiadateľa, ktorý, po pätnástich sekundách jazdy zapína svetlá, na ktoré si v ten pravý čas akosi nespomenul... A tak ďalej, a tak ďalej...
Slovensko sa za chvíľu stane jediným európskym štátom, kde skúšky žiadateľov o vodičské oprávnenie vykonáva polícia. Roky dozadu nadväzované a udržiavané väzby prevádzkovateľov autoškôl so skúšobnými komisármi, organizácia skúšok samotných už dávno prešla do patologických dimenzií. Obsah a forma preverovania vedomostí, zručností a spôsobilostí žiadateľov je už takým anachronizmom, že skúšky samotné sa stávajú len akýmsi útrpným záverečným aktom, smutnotrápnou súčasťou celého „výcvikového a výchovno - vzdelávacieho" (prepytujem) procesu v týchto zariadeniach.
