Už dávnejšie (najmenej 20 rokov dozadu), keď sa začalo trhať vrece s novými autoškolami, tieto podľa zákona síce i naďalej zostali pri pôvodnom poslaní – teda výcvik, vzdelávanie, výchova budúcich účastníkov cestnej premávky – ako sa však dalo čakať, ak sa táto činnosť stala predmetom podnikania – teda tvorby zisku, postupne, ale s osudovou istotou a neodvratnosťou sa tieto začali meniť na miesta, kde sa len „jazdí“ a učí testovať. Kde sa požičiavajú cvičné motorové vozidlá s inštruktorom a skúšobné testy. (Samozrejme - až na výnimky!).
Na na tomto žalostnom fakte absolútne nič nezmení ani schválený „Jednotný informačný systém v cestnej doprave“, ktorý má vraj v sebe veľmi pevne zakódovaný spôsob zvyšovania bezpečnosti dopravy. Ako? Nuž skvalitnením výučby vo výcvikových zariadeniach autoškôl tým, že všetky autoškoly budú povinné za účelom transparentnosti výcvikového a výchovno - vyučovacieho procesu vybaviť všetky svoje vozidlá, učebne aj trenažéry certifikovaným identifikačným zariadením...
Najväčšou tragédiou v tejto pripravovanej zmene je však to, že nikto z odbornej verejnosti o úprimnosti takéhoto zdôvodnenia tohto systému vôbec neverí... Jeho zavedenie, uvedenie do praxe je zas len veľkým omylom (?) a v dôsledkoch len všeobecné zvýhodnenie veľkých (a v krátkej budúcnosti monopolných) autoškôl.
Autoškoly nepotrebujú certifikované identifikačné zariadenia, ich vozidlá vôbec nemusia byť vybavené GPS monitorovacím zariadením a ich žiaci (klienti) – účastníci kurzov, pre skvalitnenie výcviku vôbec nepotrebujú identifikačnú kartičku, ktorou sa budú na hodinách praktického alebo teoretického výcviku identifikovať. Autoškoly potrebujú len kvalitných a dôveryhodných učiteľov, ktorí s absolútnou zodpovednosťou a profesionalitou pripravia svojho žiaka do cestnej premávky. Nie ku skúškam! Do cestnej premávky! Prečo nie ku skúškam? No lebo skúšky sú také aké sú – bezzubé až bezprizorné, nič nevyjadrujúce.
Skúšobné testy, ktoré podávajú veľmi skreslenú až iluzórnu informáciu o úrovni vedomostí z predpisov o cestnej premávke, no čo je ešte horšie - vôbec žiadnu informáciu o vedomostiach a poznatkoch z iných oblastí poznania dôležitých pre bezkonfliktnú účasť v cestnej premávke – ako sú napríklad teória jazdy, právne aspekty cestnej premávky, zásady bezpečnej a defenzívneho spôsobu jazdy! (I v autoškolstve platí zásada, že čo sa neskúša – to (sa) netreba učiť!)
Praktické skúšky z vedenia motorového vozidla? Tie by mali mať iba jednu časť a mali by sa vykonávať zásadne len v podmienkach bežnej cestnej premávky – ako v meste, tak i mimo mesta, najmenej (skutočne najmenej!) dvadsaťpäť - tridsať minút s každým žiadateľom, kde by sa posudzovali nielen jeho zručnosti, návyky a spôsobilosti ale i (a hlavne) jeho myšlienková činnosť pri samostatnom a bezpečnom ovládaní vozidla v štandardných dopravných situáciách s primeranou dynamikou jazdy, zručnosti v manévrovaní s vozidlom – teda parkovanie, cúvanie a otáčanie sa s vozidlom a pod.
Skúšobný komisár by mal skúšať zásadne sám - bez prítomnosti učiteľa (inštruktora) s účasťou jedného nanajvýš dvoch ďalších žiadateľov na zadných sedadlách vozidla (sk. B).. To by však znamenalo, aby skúšobný komisár (nie mladší ako 27 rokov) mal i kvalifikáciu (samozrejme i prax aspoň 5 rokov) učiteľa autoškoly.
Skúšobný komisár by mal byť profesionál (vôbec nie je podmienkou, aby bol súčasne príslušníkom policajného zboru), to znamená, že táto činnosť by bola jeho jedinou činnosťou. Alebo aj ináč povedané – skúškami by sa mala zaoberať profesijná skupina, organizácia vytvorená len na tento účel – a to s vlastnými zamestnancami, vlastnými priestormi (učebňami), výpočtovou technikou (prostredníctvom ktorej by sa konala prvá časť záverečných skúšok) a technickou základňou, do ktorej by patrili i motorové vozidlá vybavené videozvukovým záznamovým zariadením, ktoré by malo pod kontrolou všetky ovládacie zariadenia – pre prípad sťažnosti zo strany skúšaného žiadateľa, ale i kvôli zamedzeniu korupčného správania sa skúšobného komisára. Organizácia (pod gesciou Ministerstva vnútra), do ktorej (hneď(!) po ukončení výcviku a obdržaní dokladu o ukončení výcviku) by sa chodili prihlasovať žiadatelia o vodičské oprávnenie vykonať skúšku, skúšku, ktorej najmä jej praktická časť by sa mala konať zásadne v sídle kraja alebo okresu. Jednoducho – v autoškolách by sa učilo a na skúšky by sa chodilo k profesionálom...
