Prešli však spomínané desaťročia, zhustla premávka na cestách, ubudlo voľných miest na parkoviskách, vozidlá „zmúdreli“. A ľudia? No samozrejme, aj tí sa zmenili. Všetci!
Mnohým ľuďom sa rozsypal ich rebríček hodnôt a pri jeho oprave si poplietli „šteblíky“. Pýcha, neprispôsobivosť, neúcta, nadutosť, arogancia, pohŕdanie – tie sa akosi dostali na prvé miesta. Záujem o objektívnu a skutočnú pravdu je skôr prejavom slabosti. Ochotu konať v zmysle nejakých nariadení a predpisov, zmieriť sa s akýmkoľvek obmedzením zostáva prirodzeným a logickým len zanedbateľnej časti populácie. Väčšina žije v presvedčení, že akýkoľvek stupeň pokory na verejnosti konkrétneho jedinca v očiach verejnosti diskvalifikuje a v určitej vrstve obyvateľstva sa to stalo priamo neprípustným. Práve tento fenomén je tým, prečo ľudia nechcú byť informovaní.
Po skončení platnosti známej „tristopätnástky“ nadobudol účinnosť nový zákon o cestnej premávke. Z dvadsaťtisícového sídliska záujem vypočuť si zmeny v novom zákone a porozprávať si o súvislostiach s tým spojených prejavilo 14 (štrnásť) ľudí. Z 12 (dvanásť) oslovených starostov okolitých obcí o tieto informácie prejavil len jeden. Do zasadačky obecného úradu prišlo 50 ľudí. Darmo – ľudia chcú žiť slobodne; a platiť pritom pokuty...
Dopravná výchova na školách. Všetko tu už bolo. Učitelia ju mali priamo v osnovách. Po teórii chodili s deťmi na dopravné ihrisko. Pravidelne, systematicky a cieľavedomo. Tí, ktorí to mali ďaleko – vozil ich autobus. Tam sa im venovali profesionáli. Pred druhou hodinou pobytu rozdali bicykle – všetky rovnaké, tým najmenším alebo ktorí sa nevedeli dobre bicyklovať – šliapacie autíčka. A poďme – dodržiavanie predpisov v praxi. Dnes, ak sa ešte nájde funkčné DDI (detské dopravné ihrisko) a v škole nájdu čas na jeho návštevu, česť výnimkám - prvé čo sa stane po príchode je bitka o elektrické autíčka a motocykle. Teda dopravný prostriedok. (Tieto priority im (deťom - budúcim účastníkom cestnej premávky) dominujú aj v dospelosti – pri výbere autoškoly nie je rozhodujúca kvalita výcviku, ale značky výcvikových vozidiel.) DDI navštevujú aj individuálne – mamičky (starí rodičia) s deťmi. Zaplatia požadovaný poplatok, posadia dieťa na elektrický motocykel a s úžasom hľadia na malého „šikovníka“ ako s bravúrnosťou zvláda aj tie najostrejšie zákruty. Potom – už vonku pri prechádzaní cez vozovku po svetelne riadenom priechode pre chodcov sa „malý“ vzprieči – ale mami veď je „červená“! Mamina ho vnesie do reality – nevymýšľaj, zmeškáme „dvadsaťdvojku“ – nevidíš, že nič nejde? Podobne „výchovne“ zapôsobí i počin otecka budúceho „úspešného účastníka cestnej premávky“ (inak piataka základnej školy), ktorý svojho syna privezúc na tridsaťtisícovom LAND ROVERi ráno do školy demonštratívne zaparkuje pred školou priamo na priechode pre chodcov, bezpodmienečne musí vybaviť tri telefonáty a nechá sa pritom pozdraviť od pani učiteľky... Inštruktor autoškoly, ktorý so svojím žiakom nacúva do jednosmerky a vystrieda svojich žiakov v priestore križovatky.
Aj tam sa mnoho zmenilo. Jednak sú to tí, ktorí prídu do súkromnej autoškoly akože „naučiť sa jazdiť“, tí, ktorí ich to majú naučiť, ako aj tí, ktorí ich do tej premávky (po vyskúšaní) púšťajú a nakoniec (a to v prvom rade) tí, ktorí v tejto oblasti „vymýšľajú“ rôzne predpisy a normy a tí, ktorí nad touto činnosťou majú právo kontroly. Veru, mnoho sa toho zmenilo. Ale prečo k horšiemu!?
