Aj my sme sa ocitli v strede tohto chaosu. Keďže s kamarátkou nepatríme k smotánke prepravujúcej sa limuzínou či taxíkom, chôdzu po vlastných sme vymenili za cestovanie metrom. Už pri vstupe do podzemia sme počuli hudbu navodzujúcu príjemnú atmosféru. Nevšímajúc si zápach z milióna ľudských tiel rôznych národností, viery či veku, prechádzajúcich tunelmi metra, postupovali sme k vlaku. Keď sme sa uistili, že sedíme v správnom vagóne, zrazu jeden z černošských cestujúcich začal vydávať zvuk tvorený ústami. Netrvalo dlho a ďalší cestujúci doplnil zvuky spievaním. Prekrásny spev černošských chorálov sa niesol našim vozňom. Spolu piati muži čiernej pleti sa dopĺňali v speve a tanci. Nerozmýšľajúc, či dať peniaze do klobúka, sme tam vložili pár dolárov. Možno sa pýtate, kto boli títo ľudia a prečo spievali? Boli to bezdomovci „zarábajúci si“ tým, čo im príroda nadelila do vienka. Teda spevom a tancom. Na konečnej zastávke sme z metra vystúpili. No neboli sme to my. Mali sme síce rovnaké mená, vek aj štátnu príslušnosť, avšak bolo niečo, čo sa nezhodovalo. Naša nálada a pocity, ktoré v nás zanechali černošskí umelci sa nám preniesli do sŕdc aj na tváre.
