V miestnosti prevláda ticho a sem tam je počuť prechádzajúce autá vonku na ulici. Tmavé, ťažké závesy visia nad oknom a oddeľujú miestnosť od vonkajšieho sveta. Sú takmer celé zatiahnuté a úzky prenikajúci pás ranného slnka odhaľuje drobné zrnka poletújuceho prachu, ktorý sa vo vzduchu priam ligoce. Steny sú natrené tmavou červenou farbou, ktorá sa v kútoch odlupuje a pod ňou odhaľuje obyčajnú bielu, ktorá vyniká ako krv, čo sa prediera na povrch svetlej pokožky pri škrabanci. Veľký tmavý stôl v strede miestnosti a dlhá knižnica z tmavého dreva, ktorá zaberá takmer jednu celú stenu, sú pokryté tenkou vrstvou prachu, ktorý ich chráni ako dôkazy zabalené v obale, ktoré prezrádzajú, že miestnosť je už dlho nepoužívaná.
Vchodové dvere do bytu hneď vedľa sa rázne otvoria a muž v tmavohnedom obleku s čiernou kravatou a koženým kufríkom vojde dovnútra. Staré parkety pod jeho váhou vŕzgajú v rytme jeho chôdzi, pri ktorej sťažka prenáša váhu z jednej nohy na druhú. Pred zrkadlom v malej predsieni si zo seba zloží sako a kravatu, podíde bližšie a prstami si prejde cez šedivé vlasy, akoby prehrabávaním nimi prstami im zase vráti ich pôvodnú čiernu farbu a hustotu akú mal v mladosti. Ako zvednutý a takmer vyschnutý kvet, ktorý zase náhle ožije, keď noc strávi v daždi.
Keď mal dvadsaťpäť rokov, začal pracovať v presklennej modernej budove v prestížnej právnickej firme a rýchlo dosiahol vysokú pozíciu, ktorú vykonával vyše tridsať rokov. Sadol si za svoj pracovný stôl v jeho malej a tmavej pracovni s veľkou starou knižnicou a jedným oknom, ktoré ukazuje na sever. Na stole mal porozkladané dokumenty, ktoré bolo treba pretriediť, no napriek tomu si vzal jeden do ruky a snažil sa ho spracovať. Jednotlivé slová a napokon vety sa mu akoby hneď vytrácali z pamäti, ako náhle ich opustil očami. A, keď sa na konci snažil zhrnúť obsah, pripomínal mu vlhký vzduch, ktorý zahmlieva sklo bielou parou, pomaly a tajuplne pohlcujúca všetko, čo stojí za ním.
Nasledujúce dní sa v práci neukáže. Keď už prešiel týždeň, rozhodol sa dať výpoveď. Jeho manželka, ktorá sa s ním ešte dávnejšie rozviedla, je maliarka. Odkedy sa odsťahovala, izba na ľavo od vchodových dverí zostala nedodknutá. Dvere nikdy neotváral, ako keby by v tej miestnosti bol uväznený jej duch a keď otvorí dvere, bojí sa, že by sa vytratil a rozplynul do vzduchu, ktorý by ho ako prievan cez pootvorené okno v kuchyni odfúkol preč.
Vždy obdivoval tvorby svojej bývalej manželky. Spôsob akým vedela zachytiť realitu a premeniť ju na niečo, čo v ňom vyvoláva pocit klamstvá a zároveň pocit viny, neschopnosti a žiarlivosti. Aj jednoduchú a nezáživnú scénu vedela odzrkadliť na plátne a zdôrazniť detaily, ktoré by si on nikdy sám od seba nevšimol a nikdy by ho nenapadlo, že niečo tak obyčajné môže byť zároveň tak krásne. Zatiaľ, čo on sedel celé dni uzavretý v malom priestore, v kancelárii právnickej firmy a skláňal sa nad zložitými dokumentami, ona so štetcom vytvárala očarujúce svety na základe reality, ktorá ich oboch spájala. Kedysi dávno aj on chcel byť maliar, no myšlienka na to, že by sa s tým pravdepodobne nevedel uživiť, ho ako lano obviazalo okolo trupu a odtiahlo iným smerom.
Pri vchode do bytu visí jediný obraz, ktorý mu zostal po jeho bývalej manželke. Keď pred pár rokmi na ich okne zahniezdil salašník, rozhodla sa, že ho namaľuje. Na obraze, kde je namaľovaný olejovými farbami vyzerá oveľa jasnejšie a živšie ako vtáčika, ktorého si pamätá. Čaká, že každú chvíľu rozprestrie svoje azúrovo modré krídla a vyletí z plátna, pri čom za sebou potiahne aj zmiešanú zmes farieb, ktoré sú v pozadí a zanechá za sebou prázdne biele plátno. Cez výkendy, keď nemusel pracovať, čakal, kým sa objaví niečo, čo by aj on mohol načrtnúť ceruzkou a potom upravovať rôznymi olejovými farbami, dokým sa to nebude podobať na skutočnosť, ktorú sa snažil zachytiť. Ako na obrazoch ženy, ktorá ho opustila.
Poobede, kedy sa slnko premiestnilo na západnú časť oblohy a na všetky objekty v byte vrhalo zlato-žltý odtieň, muž bol zavretý v jeho tmavej pracovni a vyhadzoval všetky papiere týkajúce sa jeho práci. V šerom svetle vyzerali jeho vlasy ešte viac sivšie a vrásky na tvári hlbšie. Kým všetko upratal a vyhodil do koša, slnko už zapadalo za obzor. Strácalo sa medzi vytýčene budovy a ešte ďalej na západe sa pomaly ponáralo do mora. Slnečné lúče za sebou ťahali príjemný teplý večer. Cez okná v byte bolo počuť, ako mladí študenti vyliezajú zo svojích malých, tesných bytov a zhromažďujú sa na uliciach, v krčmách a iných podobných podnikoch. Medzitým sa, kedysi mužová pracovňa čoras viacej menila na prázdnu miestnosť. Všetko, čo malo dočinenia s právnickou firmov už bola len spomienkou a jediný dôkaz, ktorý o sebe zanechávala bol opotrebovaný nábytok a pár starých kníh vo veľkej tmavej knižnici. Nanosil si tam svoje dávno kúpené plátna, rôzne štetce a olejové farby.
Keď sa prvý krát s tenkým štetcom, namočeným v svetlej zelenej farbe, dotkol plátna, povzdychol si. Celý tlak, ktorý v ňom nahromadil počas všetkých rokoch jeho prestížnej kariéry sa zrazu rozplynula do vzduchu. Cez drevený nástroj na maľovanie, sa ako vlny na otvorenom oceáne, preniesol na drsné platené biele plátno v podobe olejovej farby.
V obchode s potravinami stretol priateľku svojej manželky. Opýtala sa ho, ako sa má a muž odpovedal, že dobre. Nechcelo sa mu viezť rozhovor, prišlo mu to až príliš náročné nachádzať slová, ktorými by nadväzoval na ich trápny rozhovor, ktorý aj tak nikam nevedie. No napriek jeho stručnej odpovedí, mu oznámila, že sa dopočula, ako dal výpoveď a išiel do predčasného dôchodku. Muž len pokrčil plecami a napokon pritakal. Peňazí už má dosť.
Keď maľoval, akoby celý svet stíchol a zadržiaval dych, potajme ponad mužove rameno sledoval, dokým štecom nespraví poslednú čiarku. Namľoval krajinu, v ktorej vyrastal, polia plné slnečníc a portrét svojej ženy, keď bola ešte mladá, ako drží pohár vína a opiera sa o zábradlie na balkóne. Hlava mu pulzovala a ruky sa mu začali triasť. Bolesť v očiach ho opäť vrátila do reality. Do reality, kde žije sám vo svojom byte, z kadiaľ sa vysťahovala jeho žena. Do bytu, kde za jeho oknami čas nemilosrdne plynie ďalej a po uliciach sa ženú rodiny a jednotlivci, každý s vlastným životom.
Pohľad, s ktorým skúmal jeho okolie a s ktorým zachytával ich vlastnosti a skutočnosť, aby ich mohol nakresliť sa mu stále zbystroval, a však zrak sa mu zhoršoval. Keď sa u doktora sťažoval na bolesť, ktorú pociťuje hlboko v očných jamkách, mu doktor oznámil že je iba otázka času kedy muž príde o zrak. Prišlo mu absurdné prísť teraz o zrak, keď toľko rokov strávil v kancelárii čakajúc, kedy bude môcť vidieť a vnímať svet tak ako jeho žena.
Potápa sa medzi farby, až sa mu zdá, že jeho vlastné ja s nimi splýva. Odpojí sa od neho, sťa para stúpa hore, rozplýva a odcudzí sa. Keď už takmer nevidí, na prah otvoreného okna si sadne salašník. Spieva, takmer ako keby sa vysmieval mužovi. Napriek zlému zraku, dokonalú azúrovú farbu by si nikdy nezmýlil. Napriek zlému zraku, aj keď ho zazrel už aj pred rokmi, keď sa ho chystala namaľovať jeho žena, sa mu zdá, že ho vidí prvý krát. A napriek zlému zraku si vie dokonale vybaviť jeho čierne oči. Hlboké pripomínajúce dvere, ktoré muža spájajú s iným svetom. So svetom, ktorým salašník preliatal a ktorý muž nikdy nevidel, ale teraz má možnosť ho spoznať cez odraz v čiernych malých guličkách. Má možnosť, ale ako náhle sa muž priblíži tak drozd odletí preč. Modrá mala čmuha, ktorá tam raz bola sa zliala s modrou oblohou. Ako kocka ľadu, ktorá sa roztopí vo vode a spolu splynú do jednej teploty. Napokon sa aj všetky farby zmiešajú do jednej. Farbu, ktorú videl aj na samom začiatku, vidí aj teraz ako poslednú. Rovnako čierna ako oči salašníka až na to, že v tejto není žiaden odraz nepoznania. Iba prázdno.
Mietnosť, ktorú do teraz držal zavretú, má dvere otvorené dokorán a muž si predstavuje ako všetko, čo si v tej miestnosti udržalo nádych ženy, ktorú kedysi miloval, teraz na neho vydychuje. Vťahuje ho dnu a on sa jej poddá. Rovnako ako sa musel poddať čiernote, lebo napokon aj čierna je farba.
