I. Ako sme nestretli Jackieho Chana

Pozerám sa z okna, pred očami mi prebieha krásna krajina zdobená miernymi kopčekami a políčkami... Paráda. Akurát, že zatiaľ som v rýchliku Dargov smer Bratislava a miesto turbulencí mi vytriasjú kríže výhybky...
Pred sídlom Lúčnice sa to už pomaly grupuje. Podávam si s chalanmi ruku, kočkám sa ujde boštek na líčko. Treba začať čo najlepšie... veď budeme spolu skoro tri týždne 24 h denne. Dievky majú podľa veľkosti svojej batožiny zbalené snáď aj svadobné šaty. Vo všeobecnosti platí, že čím menšia je, tým väčší batoh má. Aspoň si z nich možeme uťahovať. Niežeby sme si dôvod nenašli aj bez toho, ale...
Spred Lúčnice odchádzame na minútu presne.
Podomnou Afganistan v lúčoch zapadajúceho slnka (Nečudujem sa už, že Usámu nemôžu chytiť. Tam by sa stratil aj štát Yetiov), v ruke Ballantines s ľadom... uličkou sa premávajú nádherné čínske letušky. A čo je hlavné, grcací sáčik leží tam kde má. A zdá sa, že tam aj ostane. Všetko je fajn, ale dvanásť hodín letu je jednoducho veľa. Pristátie v Taipei, prestup na lietadlo do Honkongu a odznova- vzlet, let, pristátie.
Apropo Honkong. Letisko je od osobného prístavu vzdialené takú hodinku cesty busom, takže aj keď je to iba tranzit, čo to snáď uvidíme. Už sa teším. Začína to byť zaujímavé. Po pol hodinke sa nám otvára známa panoráma vežiakov nasekaných na seba.... ááá kua! (hovorím si pre seba, lebo ja inak nenadávam) Hong Kong! Normálne som v Hong Kongu! Prechádzame okolo toho obrovského kontajnerového prekladiska. Nadrapujem sa, či tam niekde neuvidím pobehovať Jackieho Chana....... nič. Možno nabudúce. Ale naši muzikanti si ešte teraz myslia, že sme ho stretli na letisku.
Z Hongkongu sa plavíme rýchloloďou do našej final destination. Macau. Čínske Las Vegas. Dejisko dvojmesačného, medzinárodného kultúrneho festivalu. Už tam boli všetci. Opery, balety, spevokoly, tanečné predstavenia. A čakajú len na nás. Budeme uzatvárať tohtoročný festival. Veľká sláva. Ale to všetko je mi zatiaľ úplne jedno. Srašne sa snažím nezaspať (Želal by som vám chlapi počuť tie motory. Uff. 6000 koní.? 7000 koní?) Pôjdeme isto ako raketa... Ešte v prístave zaspávam. A nie som ani zďaleka sám.
Budíme sa v Macau. Nastupujeme do autobusu, smer hotel. Prvé ospalé pohľady na mesto. Vzduch vlhký, dusný, keď poviem, že voňavý, klamal by som. No po všetkých tých klimatizovaných halách, lietadlách a lodiach, je to presne to čo potrebujem. Akoby ma vypustili z nejakej krištáľlovej klietky. Poloomráčených nás vykladajú v hoteli. Vraj jeden z najlepších v meste. Rátame. ***** . Päťhviezdičkový. Dvere nám otvára livrejovaný lokaj. Všetko ako má byť. Červená uniforma s naleštenými gombíkmi a stolným svietidlom na hlave. No... skoro všetko. Číňan v tom vyzerá smiešne. Akosi nasilu. Z posledných síl hľadáme svoje izby. Ja osobne idem už iba na núdzový režim. Ako keď vám na foťáku bliká baterka a hlási, že sa každú chvíľu vypne. Padám do veľkej postele a .... Nič. Som taký unavený, že ešte hodnú chvíľu nemôžem zaspať. Nečudo. Doma je jedenásť večer, tu je päť hodín ráno. A okrem toho sme už skoro 30 hodín na nohách. Nakoniec zaspím. Ako zabitý.
Vonku sa prebúdza Macao.