
Hmm. Veď si dobre pamätám na srdcervúci plač, keďsom uprostred chodby rozbil nové akvárium (voda sa zdala akási špinavá). Malétrepotajúce sa rybky na koberci ma fakt dostali. Alebo keď som zabudol zavrieťdvierka našim andulkám. To bola zase špinavá klietka. A už ani nehovorím, akosom skočil na krk našej novej mačičke. Fňuk.. Ale nie o tom som chcel. Naposledyto bolo pri babke v nemocnici. Mala rakovinu... Na tieoddelenia decká veľmi nechcú púšťať a vedia prečo. Na izbe som sa držal.Ale keď sme vyšli, reval som. Poznáte to. Slzy ako hrachy. Najúprimnejší detskýplač. A to bolo naposledy. Keď mi oznámili, že babka umrela, čakal som.A nič. Ani oči mi nezvlhli... Odvtedy už zopár zím prešlo. A toľkokrátsom to potreboval. Stačilo by zopár sĺz. Ako v tých rozprávkach, kde sú hlavnouprísadou čarovných nápojov úprimné slzy. Rozprávky neklamú. Slzy sú čarovné.Každý vie, ako dokážu umyť naše utrápené duše. Keď sa človek vyplače, je to akonadýchnuť sa vzduchu po májovom daždi. Poplakať si... Svet potom nie je lepší.Ani problémov nie je menej. Iba sa akosi lepšie dýcha. No a toto ja užneviem. Mňa ten kalich vždy čaká celý. Takže, ak budem mať niekedysyna, nikdy mu nepoviem, že chlapi by nemali plakať. Lebo ja viem, že slzy nie sú iba slaná voda.
PS: Možno, že tieslzy prídu... po svadbe (týmto zároveň zdravím moju drahú snúbenicu :-)