Všetci to poznáme.Nikto nie je ušetrený. Situácie, kedy nás mrazí pri pomyslení na nezdar a najeho dôsledky... Tlačiace termíny, projekty odovzdávané v hodine dvanástej,štátnice v poslednom opravnom termíne (našťastie nie môj prípad...). Všetkymajú jeden spoločný menovateľ. Kým nie je po všetkom, urobili by sme čokoľvek,aby sme si zaistili víťazstvo. Aby sme to už mali za sebou. Tie stresy, tenstrach, tú neistotu. Keby existovala maličká šanca, že to pomôže, dokázali by smesa natrieť medom a behať nahí v kukuričnom poli...
To sú presne tiechvíle, keď si veľa ľudí spomenie na Boha. Veriaci málo, veriaci veľa, veriaci občase...,neveriaci, materialisti, idealisti, šachisti. Ako môj najlepší kamarát pred štátnicouz práva. Druhou opravnou. Zarytý neverec. Že či by som sa neprihovorilhore u Starého... reku už sa stalo :-)
A v takýchchvíľach Bohu všeličo aj nasľubujeme. Že hento sa polepším, tamto už nebudem. A možnoaj do kostola pôjdem...
No a zrazu jepo všetkom. Termín sa stihol, projekt je obhájený, štátnice s prehľadom. Žalúdokopäť funguje, potreba spánku už nie je náš nepriateľ, slnko svieti.
A tak sa treba poriadne opiť. Na oslavu.
Ja som bol v kostole...
