Od začiatku som bol iný. Už v dvoch rokoch som vedel vyhláskovať slovoKAKAŤ (slovo ZÁCHOD som sa nanešťastie naučil až v piatich...). Kým iníchlapci sa hrávali s autíčkami, ja som sa musel hrávať so slovíčkami. Keďsom sa nudil a pýtal sa, čo mám robiť, mama mi vždy navrhla, aby som si išielpourčovať zopár rodov. Tak som šiel. Najradšej som určoval rody slovám auto, vláčika kocky. Jaj, bolo že to zábavy. To, že som skutočne iný, som si uvedomil, ažkeď som nastúpil do prvej triedy. Jeden chlapec sa vysmieval mojmu písanému X.A tak, keď sa nepozeral, hodil som mu do hlavy Annu Kareninovú (ešte štastie,že bola brožovaná). Mamička sa vtedy veľmi hnevala. Veď o knihy sa trebastarať. Za trest mi na týždeň zobrala preukaz z technickej knižnice. Na tútopríučku som nikdy nezabudol... Deti ma nikdy nemali radi. Zväčša sa miposmievali a poza chrbát ma ohovárali. Neskôr ma začali aj vedomeprovokovať. Najviac ma vedeli rozzúriť, keď sa postavili oproti mne a začalinesprávne frázovať. Vtedy by som ich najradšej prepichol s tlačeným I. Jeden spolužiak mi robil prieky tak,že naschvál nemäkčil. Častosme sa bili. Ale vždy to dopadlo tak, že som bol na lopatkách a on mi kričaldo tváre slová ako: maký, lúbezný, honelník... V tých časoch som si veľavytrpel. Najhoršie bolo, že ani doma som si nemohol robiť, čo som chcel. Mamičkadržala nadomnou pevnú ruku. Raz som sa potajme hral so slovíčkami. Ten papiermamička naneštastie našla... To bolo kriku: „ Ja ti dám metafory, ja ti dámantonýmá... A toto homonymum? Kto ti dovolil hrať sa s nimi?“. Zvyšokdňa som musel hláskovať abecedu. Dnes sa nad mojou detskou nerozvážnosťou už ibasmejeme, no vtedy to nebolo ľahké... Nenávidel som hláskovanie abecedy. Ako sompostupne dospieval, začali sa mi páčiť dievčatá. Raz som sa s tým zdôverilmamičke. Tak ma zobrala k sebe a dlho mi rozprávala. Ešte dlho potom som chodil s otvorenými ústami z toho, čo všetko som nevedel o ženskom rode. Ako všetci, i ja somsamozrejme prešiel obdobím vzdoru. Po zotmení som sa flákal po uliciach a nasteny som sprejoval slová s hrubicami. Keď sa o tom mamičkadozvedela, zaťala zuby a niekam odišla. Vrátila sa s najnovším vydanímSlovníka cudzích slov. Práve som si čítal knížočku Gramatika do vrecka, a taksom sa neubránil... Ale v nemocinici ma rebélia prešla a opäť som začalvo voľnom čase písať diktáty. A život šiel ďalej. Dnes môžem povedať, žeto boli krásne časy. Ešte aj teraz si len tak, pre radosť, určujemvetné konštrukcie. Do života som dostal všetko čo som potreboval. Takže na záverby som chcel povedať iba jedno: Vďaka mamy!
PS: A vďaka, že si neučila matematiku. Ak si mám vybrať medzi Slovníkom cudzích slov a kružidlom, beriem to prvé...
