Zbožňujem každú kaluž, do ktorej môžem (aj nemôžem) cvachnúť. Zvuk dažďa, zurčiaceho potoka, morského príboja... Chuť kyselky nabranej do dlaní. Vôňu letného dažďa, slaného morského vetra. Čím som starší, tým viac si to uvedomujem a prežívam. A akoby spolu so mnou dozrievala aj moja vodná vášeň. Úplne rovnako, ako keď časom a všetkým tým prežitým zreje láska medzi dvoma ľuďmi...
Pritom to začalo úplne nevinne. Niekde v bazéne s návlekmi na rukách. Príznačné bolo, že som sa naučil plávať najprv pod vodou a až potom nad ňou. Z bazéna ma vtedy vedeli dostať iba pod zámienkou zmrzliny. Dnes som veľký a nejakou zmrzlinou ma už nikto neoblbne :-) Ani neviem, ako opísať všetky tie radosti, ktoré som ako decko v bazénoch a na kúpaliskách zažil. Až potom raz prišlo. More. Pamätám si, že keď som sa prvýkrát pozeral na morský horizont, cítil som všetku tú silu, krásu, majestátnosť... A to som bol decko. Vedel som, že to nie je posledný pohľad. Že my sa ešte uvidíme. Keď prišli dovolenky do Chorvátska, moja vášeň bola naveky spečatená. Každý rok som postupoval. Najprv som prišiel s nafukovačkou. Potom so starými potápačskými okuliarmi. O rok s plutvami a novými potápačskými okuliarmi. Nasledoval šnorchel, lepšie plutvy, harpúna (niektorí budú mať výhrady, ale nevadí)... Kvôli tlaku v ušiach som sa však nedokázal dostať hlbšie ako pár metrov. Neviete si predstaviť, ako ma to štvalo. Až raz, v Egypte, som to náhodou urobil. Naučil som sa vyrovnávať tlak ... Aby bolo jasné: môj život delím na temné obdobie predtým a svetlé potom:-) Bolo to, ako keď nájdete kľúč od pokladnice. Obrovskej modrej pokladnice. Konečne som mohol ísť dole. Hlbšie. Ďalej od suchozemského sveta... Najprv opatrne, postupne istejšie. Ale vždy pokorne a s úctou...
Posledné leto sme boli s Majkou v Chorvátsku. Spávali sme pod hviezdami na ostrove Vis. Zasľúbené miesto pre takých ako ja. Neskutočná voda a strmé podvodné útesy. Na odvrátenej strane ostrova ani živáčika... v jeden podvečer sme sa vybrali hľadať vrak (podľa nákresu v letáku). Po dlhom predieraní sa ostrými rozoklanými skaliskami som dievku nechal hriať sa na slniečku a došiel na miesto sám. Vliezť do vody bolo dosť nebezpečné, no keď už som prešiel toľký kus... Cikády cvrlikali a klesajúce slnko ožarovalo more zápasiace s pobrežím. Majka ma pozorovala z pár sto metrov. Vystihol som vlnu a holý (nerátam plutvy a okuliare) som sa hodil do vody. Od tej chvíle by som najradšej písal básne. Podo mnou bol kolmý útes. V hĺbke asi dvadsať metrov bol zalomený do úzkej rímsy a pokračoval do nehorázne tmavomodrej hlbiny. Viditeľnosť nekonečná. Každá bublinka vyzerala ako vyrezaná z krištáľu. Človek mal takmer pocit, že ho tie bublinky porežú. Pred vodou mám rešpekt, no nebojím sa jej. Ani hĺbky. No vtedy malo more takú silu, že som strach mal. Okrem toho som čakal, kedy sa z tej tajomnej modrej temnoty vynorí mĺkvy obrys vraku. Musel som sa pomaličky prekonávať. Ísť hlbšie. A šiel som. Najprv pár metrov a postupne až k rímse. Za ňou už čakala iba nekonečná hlbočina a ľadová vrstva vody... Nakoniec som duševne s tým miestom splynul. Strach opadol, i keď posvätná úcta ostala. A lietal som v tej čírej nádhere ako vták. Ako zahodená špongia. Ako dieťa. Plával som do hĺbky, celkom dolu som zavrel oči a nechal sa voľne vyniesť hore. V tichu. Ľahulinký ako pierko. Hneď na to som zase plnou parou vystrelil k hladine. V hĺbke som vypúšťal bublinky a stúpajúc popri nich pozoroval, ako sa rozťahujú... Zažil som môj vlastný modrý vesmír. Prežil som si dokonalý sen o lietaní. Keď si na to všetko spomeniem, stále sa mi derie na jazyk jediné slovo. Éterický.
No a to som chcel na záver. Ja mám vodu fakt rád...
PS1: Vrak som nenašiel
PS2: Sprchujem sa minimálne pol hodinu...
