1. Rybičky
Mamííí. Ja chcem zvieratko! Poznáte však? Detiská chcú všetko. Vtáčiky, rybičky, mačičky a kozičky (na niektoré sa dajú nahovoriť aj ocinovia...). Ani ja som nebol iný. Preto keď som v pivnici našiel akvárium veľkosti hlavy škôlkara, nebolo toho rodiča, ktorý by mi vyhovoril vytvorenie si vlastného podmorského stádočka. A tak som rozhodil detské siete. Mamka zabezpečila to hlavné. Suseda. Ten totižto choval korytnačky. Za týmto účelom, barbar, choval i rybky. Ako potravu! Hanebné! Keď som od neho dostal pár rybiek, mal som pocit, že zachraňujem poslednú žijúcu africkú veľrybu. Dostal som i pár rastlín. Tie mi boli ukradnuté. Kamene som si iniciatívne zabezpečil sám. Z potoka, niekde medzi vyústením domových odpadov. Všetko som to vhodne (náhodne) naaranžoval a zalial vodou z vodovodu. Moje prvé akvárko!!!!
Prvého pol dňa som prevzdušňovanie zabezpečoval slamkou na pitie. De facto som dával rybičkám dýchanie z pľúc do pľúc. Potom mi našťastie tatko doniesol niečo, čo možno pri veľkej dávke fantázie nazvať prevzdušňovač. Hrčalo to, ako chladnička pred porážkou, ale robilo bublinky? Robilo! Filtrácia vody bola zabezpečená systémom... No. Nebola zabezpečená. Nuž ale nečudujte sa. Moje vtedajšie vedomosti z akvaristiky bolo možné zhrnúť do vety: Volám sa Maťko a mám rád rybky.
Nechápem prečo, no i pri mojej obetavej starostlivosti sa po dvoch dňoch voda v akváriu začala meniť na povážlivo neprívetivú kvapalinu. Rozhodnutie padlo rýchlo. Ide sa vymeniť voda... A tu nasleduje tragický záver. Akvárium mokré a guľaté, ruky mokré a grambľavé... Ešte dnes vidím, ako sa rybičky bezmocne mecú na koberci. Česť ich rybej pamiatke!
2. Andulka
Vianoce a véééľká krabica. Detské rúčky drasticky šklbú kartón. Jéééj. Andulkýýý!!!
Dali sme im mená Kikia Riki. Vycvičené boli priam partizánsky. To jest, vedome nereagovali na svoje pravé mená a nikdy, ale nikdy sa nedali chytiť. Na tento účel sme vyvinuli rodinný systém nadháňačov a obsluhovačov záclony. No veľa srandy sme si užili. Ale radi sme ich mali. Predsa len. Sem tam i zapískali. Milené boli. Aj keď sprostučké neuveriteľne.
Jedného dňa sa mi ich klietka zdala akási špinavá (aj vy máte deja vu?). No. Popravde. Bola kompletne za... Hrdinsky som sa do nej pustil. Keď dosiahla čistotu úmernú môjmu odhodlaniu, zvolal som nadháňačov a záclonovačov a deložované andulky sme opäť nasťahovali. Klietku som dal na balkón. Aby sa vtáčence trošku predýchali. Ale úplne som zabudol na základy fyziky!
Zo základov fyziky si naozaj veľa nepamätám, no to s týmto príbehom nemá nič spoločné. Dôležité je, že vtedy na tom balkóne som zabudol zavrieť dvierka na klietke... Už som ich nikdy nevidel. Tie andulky, nie dvierka. Ostali mi po nich nedojedené zrnká a rozčítané noviny a.... a.... prepáčte. Je to priveľmi bolestivá spomienka.
Nekúpite klietku?
3. Mačička
Pomaly sme sa dostali až k vyšším stavovcom. Mačička. To už nie je rybka na koberci ani andulka na strome. Nuž ale čo. Čítajte ďalej, ak máte odvahu.
To značkové mača sme dostali od známych. Za dobrú cenu. Bola to odroda perská-kmérska. To je tá, čo má síce strašne veľa chlpov, ale našťastie ich púšťa všade po dome. Pomenovali sme ju Mafia. A rýchlo sme pochopili, že nomen omen platí aj pre zvery. Tiež nás, slobodných ľudí, mala v hrsti. To malé klbko si robilo, čo chcelo, pričom my sme ho ešte živili. A to i napriek tomu, že náš dom onedlho vyzeral, akoby tam býval Fredy Krúger a nie usporiadaná rodinná jednotka. Dokmásané izbové kvetiny, strhnuté obrusy, kredenc ako hlavný stan. Mača jedno. A potom si vám ľahlo na nohy a vy by ste na to čudo prepísali celý majetok, len aby malo doživotný prísun mačacích konzerv po sto korún kus.
Mača rástlo ako z mačacích konzerv (po sto korún kus) a my sme sa tešili. Že budeme mať nového majiteľa bytu.
Až kým neprišlo to osudné ráno.
Slovami klasika: bol to deň, ako každý tretí.
Ráno som vstal a následne som si trošku zdriemol. Keď som sa druhý krát pokúsil rozlepiť oči, napriek veľkému úsiliu sa na sietnicu dostalo iba 50 % obrazu. A i ten bol rozmazaný. Našťastie som mal dom vyznačkovaný pachovými stopami, takže som do kúpeľne trafil i v tomto zložitom rozpoložení. Koleno som si buchol iba jeden krát. V kúpeľni sa mi podarilo nahodiť vizuál a tak som sa mohol pustiť do mojich obvyklých ranných úkonov: zopakovanie učiva, nachystanie školských potrieb, výdatné raňajky spojené s počúvaním ranných správ... Vy ste mi uverili, však? Samozrejme, že som sa ozlomkrky hnal obliecť, lebo za 10 minút mi odchádzal autobus. A vtedy sa to stalo. Mača bláznivé. Pod nohu mi skočilo...
Ešte týždeň sme mali doma jednotku intenzívnej starostlivosti. Okrem afrického šamana sme skúsili všetko. Ale nič. A tak naša Mafia išla k veterinárovi zaspinkať.
Smutné čo? Áno priznávam. Som postrachom domácich zvieratiek. Preto vás vyzývam. Ak budete vonku venčiť svojho miláčika a spoznáte ma (jedno oko, štyri zuby, OP vydaný v TN), zoberte svoje i jeho nohy na plecia a utekajte. Podľa možnosti odomňa a po vetre...
A viete čo? Ja som napriek všetkému optimista. Verím, že moje prekliatie prelomím. A mám šancu. Ako svadobný dar sme dostali bieleho zajka (na žiadosť mojej ženy uvádzam i meno: Ňufka). Zatiaľ žije. A keby predsa čosi (zabehnutá mrkva, nehoda pri cestovaní...), dostali sme aj veľkú kuchársku knihu... Takže je všetko OK.
PS: keď môj kolega vidí pri krajnici placku, ktorá bola kedysi mačička, zvykne prehodiť:
Hmm. Cicka búva...
Zvieratká forever !!!
