Tento dedinský rozhlas však nie je výlučnou záležitosťou obcí. Poznám minimálne jednu aglomeráciu pýšiacu sa statusom mesto, v ktorej takýto „dedinský" rozhlas je. To je iba jeden prípad, o ktorom viem, a to nie som žiadny svetobežník (alebo mestobežník?). Ono je to možno tým, že to jedno konkrétne mesto, v ktorom dedinský rozhlas je (už sa mi nechce písať úvodzovky) je dosť malé. Ľud z okolitých obcí dokonca hovorí, že je to iba dedina - na čo sa samozrejme obyvatelia „mesta" hnevajú.
Ide o to, že taký dedinský rozhlas je vymoženosť hodná génia. Zadefinujme si dedinský rozhlas: je to súbor ampliónov rozmiestnených rovnomerne (nie však vždy, na čo sa obyvatelia vždy aj patrične sťažujú) po obci (niekedy aj meste), ktorý slúži na informovanie občanov o dôležitých veciach týkajúcich sa diania v obci. O tej dôležitosti sa dá polemizovať, ale, ako hovorí Béla Bugár - o tom potom.
U nás na dedine je hlásenie vždy udalosť. Keď zaznejú prvé tóny pesničky od Roba Kazíka (hrajú ho preto, lebo im dal zadarmo CD nosiče, a možno aj preto, že je náš rodák), ľudia si dajú pauzu, odídu od svojich varičov, kosačiek či lopát a rýchlo sa hrnú na ulicu. (Keď už sme pri hudobnej vložke - zaznie vždy pred a po samotnom ozname - slúži ako akési zvolávanie, niečo ako keď kostolné zvony zvolávajú veriacich na homíliu; raz dokonca boli v našej obci pokusy o zmenu interpreta „rozhlasového zvolávania", ale tieto snahy neboli úspešné, keďže auditórium v našej obci je v ohľade hudobného výberu dosť konzervatívne. Ale možno aj preto, že na obecný úrad prišla kontrola a pesničky Roba Kazíka ako jediné neboli napálené...)
Poznáme tieto základné druhy hlásenia: oficiálny oznam, komerčné hlásenie a napokon oznámenia o dožitých jubileách, svadbách a, bohužiaľ, aj o úmrtiach.
Oficiálny oznam
Väčšinou ide o upozornenie na blížiacu sa schôdzu dôchodcov, kultúrnych udalostiach v našej obci či o organizačné pokyny (napr. pri jarnom či jesennom zbere „biologického" odpadu).
Komerčné hlásenie
Je platené, čiže ide o regulárnu inzerciu. U nás vo väčšine prípadov ide o oznámenia „pojazdných" obchodníkoch, ktorí sa na zväčša jedno popoludnie usadia v centre obce, kde ponúkajú svoje tovary (ovocie a zelenina, odevy, panvice. Musím upozorniť, že k nám nechodia Poliaci s mäsom - majú to nám ďaleko).
Ostatné hlásenia
To sú veci, ktoré by sa medzi ľudí dostali tak či tak, ale v inej podobe. Prečo v inej podobe? Pretože by jednoducho prišlo na metódu „jedna babka povedala", čo je na dedine veľmi populárna metóda získavania informácií. Keď teda niekto zomrie, niekto sa ide sobášiť alebo sa niekto dožije pekného jubilea, tak jeho blízki jednoducho zájdu na obecný úrad s tým, že nech sa to vyhlási, aby zbytočne nevznikali dezinformácie. Teda neberte moje slová ako stopercentnú pravdu, možno ľudia dávajú hlásiť ich súkromné veci iba kvôli tomu, že sa chcú pochváliť. No ale tento súd už nechám na čitateľa.
Ďalšou výhodou dedinského rozhlasu sú nízke náklady na prevádzku. V takom meste sa informácie medzi plebs dostávajú pomocou nákladnejších kanálov - a keď hovorím nákladnejších, tak to myslím vážne! Len si predstavte, koľko ušetríte, keď nemusíte prevádzkovať televíziu či nákladné noviny, keď informácie môžete jednoducho doslova rozhlásiť!
V tomto prejave by som určite mal aspoň spomenúť trubadúrov, ktorí chodili po dedinách a hlásili informácie. Nuž tak som ich aspoň spomenul.
Keď som bol mladší, tak som dedinské veci, niekedy nazývané aj „sedlácke" nemal rád. Bolo to preto, že som ich bral vážne. Teraz sa to zmenilo. Väčšinu svojho času trávim v najväčšej slovenskej dedine Bratislave. Po návrate domov sa vždy pozastavím nad pokojom, tichom a zdravým sedliackym rozumom, teda nad vecami typickými pre slovenskú dedinu. „Dedinské" veci už neberiem tak vážne a to, nad čím som voľakedy ohŕňal nosom teraz beriem s nadhľadom. Som hrdý na to, že pochádzam z vidieka.
