Vonku pršalo, fúkal silný vietor. Cez špáry v oknách sa piskľavo predieral vzduch, ktorý vytváral zvuk meluzíny. Úplne ako v rozprávkach, ktoré v detstve sledoval. Vtedy na obrazovke videl dve deti. Boli smutné z toho, že nemôžu ísť von, hrať sa so svojimi kamarátmi. Mamička im však spravila teplé kakao. Hrnček teplého nápoja všetko vyriešil.
On však pri pohľade z okna necítil smútok z toho, že nemôže ísť von. Nekvárilo ho ani to, že je piatok večer a on sedí sám doma. Mal to totiž rád. V teple domova sa cítil neobyčajne isto. Bolo to jeho teritórium. Miesto, kde sa cítil najistejšie. Nikomu tu nič nepotreboval dokazovať a jeho názory tu boli rešpektované. Vedel, čo si môže dovoliť a aké reakcie môže očakávať.
Nikdy pri ničom nevydržal dlho. Všetky jeho aktivity a záľuby mali krátku trvácnosť. Akoby nemohol nájsť nič, čo ho časom neomrzí. Práve preto ho trápilo to, čo sa práve stalo.
„Je koniec,“ povedala.
„Ale ako to? Veď všetko bolo perfektné,“ zúfalo oponoval.
„Jednoducho je koniec. Už ma to viac nebaví.“
Bol to typ ženy, pre ktorú dokázal spraviť všetko. Zniesol by pre ňu hviezdy z neba. Zariadil by, aby slnko, ktoré svieti na jej krásnu tvár nikdy nezapadlo. A teraz to všetko skončilo.
„Ty ma už nemáš rada?“
„Nie, práve naopak. Ale už s tebou nemôžem byť. Keď si dlhšie preč, tak nemyslím na to, ako sa konečne vrátiš späť. Vtedy sa teším z toho, že si môžem vychutnať samotu,“ vrazila prvý klinec do rakvy ich vzťahu.
„Chceš povedať, že všetky tie zvítania, bozky a objatia boli iba divadielkom?“
„To iba ku koncu. Zozačiatku som to prejavovala tak, ako som to cítila. Potom sa to však zmenilo.“
„Čo sa zmenilo? Kde som spravil chybu?“
„Nie, nie. Ty si chybu nespravil. Jednoducho si ma omrzel,“ pridala druhý klinec do pomyselnej rakvy.
Bola to akási irónia osudu. Dostal sa na druhú stranu barikády. Už nebol ten, koho niečo prestalo baviť. Ani vo sne mu nenapadlo, že by sa mu také niečo mohlo niekedy stať.
Dlho sa cítil ako neohrozený vládca. Všetci pred ním padali na kolená a podriaďovali sa jeho príkazom. Patril mu celý svet. Celú ilúziu však dokázalo zbúrať pár slov.
.......
Pár týždňov sa z toho spamätával. Myslel si, že jeho žiaľ už definitívne pominul. S dobrou náladou a úsmevom na tvári kráčal lipovou alejou vo svojom meste. Popri tom, ako sa vyhýbal čerstvému konskému lajnu sledoval, ako sa deti z priľahlého vŕšku spúšťajú na saniach.
„Ahoj,“ pozdravila. Vyzerala neuveriteľne okúzľujúco. Afekt, ktorým sa sem-tam prezentovala mu teraz pripadal rozkošný. Chcel sa vrátiť vysoko do oblakov, kde s ňou chodieval na prechádzky.
„Ahoj, dlho som ťa nevidel,“ snažil sa vysloviť s čo najširším úsmevom.
„Noo, je to už chvíľa odkedy...“ Nastalo trápne ticho.
„Ehm... ako sa máš?“ nenapadla ho duchaplnejšie otázka. Už chýbalo len obligátne „čo nové“, aby vyslovil všetky klišé, ktoré vznikajú vtedy, keď nemá čo povedať.
„Ale, tak celkom sa to dá.“ Ich pohľady sa stretli iba na pár okamihov a hneď sa aj oddelili.
„Aha, tak to som rád,“ utrúsil.
„Nebude ti prekážať, ak už pôjdem? Niekto ma totiž čaká...“
„Nie, v pohode.“
„OK, tak sa maj!“
Otočila sa a odkráčala svojou typickou húpajúcou chôdzou.
„Počkaj!“ okríkol.
„Áno?“ zastavila a otočila sa.
„Ja len... rád som ťa videl.“
„Aha... ale ja už naozaj musím ísť.“
Ale ja už naozaj musím ísť. To bolo všetko, čo mu povedala. Namiesto toho, aby sa mu hodila okolo krku prišlo iba nevrlé odfrknutie.
Čo však čakal? Že ona čaká len na toto? Na zúfalé slová od asociálnej trosky? Nie, viac ju nezaujímal. Prestala naňho myslieť v momente, keď ho nechala. Chvíľami sa prichytávala pri tom, ako ľutuje to, čo spravila. Nie však preto, že by chcela svoje rozhodnutie vrátiť späť. Banovala jedine trápenie, ktoré mu spôsobila. Nič menej, nič viac.
On však stále nevytriezvel z myšlienky, že to čo medzi nimi bolo, bude trvať večne.