O pár hodín neskôr. Znova tá istá zostava (ja, kamarát a už spomínaná dievčina), takmer identická situácia. Z autobusu vystupuje slepec a kamarát opäť nezaváha a pomôže mu zísť dole schodami. Švárna, už rok v Bratislave žijúca deva sa opäť hnevá: „Kašli na to, ponáhľame sa!“
Na zastávke prestupujeme do električky. Čo čert nechcel, slepý chlapec nastupuje tiež. Tlačíme sa v preplnom vagóne. Po pár minútach sa dostávame na konenčú. O čo nevidím? Dievča, ktoré nám pred pár minútami do hláv vtĺkalo, že pomáhať sa tu neoplatí, pridržiava nevidomého chlapca pri vystupovaní z električky.
Tento jej čin dokázal to, že každý človek, aj ten, čo sa tvári ako najväčší tvrďas zo všetkých, je len ľudská bytosť. Osoba so svedomím, ktorá neváha a pomôže človeku, ktorý to v daný moment potrebuje.
Je pár desiatok sekúnd po tom, ako sme opustili zastávku. Chlapec s bielou paličkou zablúdil do dvora akejsi krčmi. Odtiaľ ho už vyvádza a cestu mu vysvetľuje ďalší mladý muž.
Ľudia predsa nie sú zlí.
