Bolo jedno pekné popoludnie a ja som nevedel, čo by som od nudy mohol podniknúť. Na nete sa mi trčať nechcelo, na gitare som už hral a jediná kniha, ktorú som doma mal bola biografia Johna Lennona v angličtine. Rozhodol som sa, že oprášim Modrý Blesk, čiže môj bicykel.
K tomu, aby bol Blesk spôsobilý prejsť aspoň 20 metrov potreboval opravenie sedadla a dofúkanie duší. Opravenie sedadlo spočívalo v jeho zatiahnutí skrutkovačom. Začalo sa hľadanie. Bohužiaľ, na dotiahnutie bol potrebný kľúč "trinástka" a presne ten mi chýbal. Ešteže máme rodinné železiarstvo 50 metrov od domu. Zobral som kľúče, po dlhšom hľadaní som našiel "trinástku" a mohol som veselo doťahovať... Sedadlo som dotiahol, duše dofúkal (alebo dohustil?) a mohol som vyraziť. Hneď, ako som mame oznámil, že sa idem SÁM bicyklovať, vrhla na mňa začudovaný pohľad... "A prečo nejdeš so svojou sestrou?" pýtala sa ma. Ale ja som sa nedal. V hlave som mal vytýčenú určitú trasu. Sám som pochyboval, že ju zvládnem bez hospitalizovania a tak som do toho nechcel nikoho zaťahovať.
Nasadol som na svoj bicykel a s vervou som sa do toho pustil. Do súboja na život a na smrť, do súboja môj bicykel verzus ja. Povedal som si, že vyhrám, a teraz pozor, AJ KEBY VIETOR FÚKAL... Dal som si vysoký cieľ a bol som odhodlaný ho splniť.
Moje sny sa začali rozplývať už po prvom stúpaní. Povedal som si, že to nič nie je, že si dám prestávku a všetko bude OK. V prehrávači práve dohrali chrobáci z Liverpoolu, keď som si povedal, že si dám ďalšiu prestávku. Pre počúvanie som si zvolil The Stone Roses, čo ako sa ukázalo, nebola šťastná voľba. Nie žeby hrali zle, ale hrali pomaly-totižto šliapať do nie príliš rýchlej hudby nie je bohviečo....
Na horizonte som zbadal prvú obec, cez ktorú som chcel prejsť, obec Žikava. Kto tam niekedy bol, vie, že táto obec je ako keby v jame. Zo začiatku veľké klesanie, ku koncu také isté stúpanie. V mysli sa mi vynoril nápad na vybudovanie špeciálneho mostu pre cyklistov. V pohode by sa cezeň prechádzalo ponad celú dedinu a ani by ste sa nezadýchali. Asi napíšem pánovi priemerovi, že by to mohol zakonponovať do svojho plánu vybudovanie diaľnice naprieč krajinou. Do roku 2010 by Žikava určite premostená bola, samozrejme aj za podpory súkromnej firmy (presne tých zbohatlíkov, ktorým treba brať peniaze...).
No nič, úspešne som zdolal Žikavu a predo mnou sa týči ďalšia méta. Obec Lovce, vzdialená približne kilometer. Mal som šťastie, že sa tu nachádza rovinka. Teda, rovinka v porovnaní s tým, čo bolo predtým. Lovce som prefrčal jedna radosť (keďže sú prakticky celé "dole kopcom") a hor sa na Hosťovce!! Obec Hosťovce má podobnú stavbu (teda aspoň z pohľadu cyklistu) ako Žikava. Najprv veľké klesanie, potom stúpanie. Aj tu by bodlo premostenie. Tu nastali prvé problémy s orientáciou. Na križovatke som sa intuitívne rozhodol, že zvolím variantu cesty vpravo. Rozhodol som sa správne. Prišiel ďalší problém - predo mnou sa týčil ďalší kopec, tentokrát omnoho dlhší, ako ten na Žikave. Zaťal som zuby, nazbieral sily (nejaké sa predsa len našli) a začal som špurtovať. Na moje počudovanie som prešpurtoval skoro celý kopec. Ku koncu som si povedal, že si dám prestávku. A nastal závažný vzrat v mojom súboji. V prehrávači som si namiesto Kamenných ruží pustil rýchlejšiu, hlasnejšiu a najmä rytmickejšiu hudbu - Muse. Týchto troch chalanov z Británie vrelo odporúčam ako podporu pri cyklistike.
Vošiel som do ďalšej obce - Martin nad Žitavou. Privítala ma sympatickým stúpaním a následnou rovinkou. Ale neskôr ma sklamala. A to poriadne. Z rovinatej dedinky sa vykľula kopcovitá dedina. Na konci posledného kopca môj tep dosahoval maximá, tak isto ako aj index červenosti mojej tváre. Vyšiel som z toho "pekla" - do prehrávača by sa v tom momente hodila pesnička "Long hard road out of the hell" od Marilyna Mansona. Pred sebou som videl poslednú prekážku v mojej ceste. "Posledný kopec," vravím si... Nakoniec som ho zdolal.
Ocitol som sa v Zlatých Moravciach. V pohodičke som si ich vychutnal ako nikdy predtým. Dokonca som si trúfal prejsť križovatku aj bez svetelnej signalizácie a predo mnou bolo posledných šesť kilometrov. Po tejto ceste som už išiel nespočetne mnohokrát, ale ešte nikdy som si nevychutnal tak, ako dnes. Šliapal som v príjemnej atmosfére letného podvečera a nič mi nebránilo v tom, aby som súboj s Bleskom úspešne dokončil. Na čerpacej stanici som si prečítal údaj o príjemnej teplote - 33 stupňov celzia.
Predo mnou sa pomaly objavovala obec, ktorá bola na zozname dnešnej trasy ako posledná - Žitavany. Krajšie azda nikdy ešte neboli, ako v dnešný nádherný letný podvečer.
A bol som doma - v Topoľčiankach. Nedá mi nespomenúť náš cyklistický chodník, ktorý je novopostavený, ale cítite sa na ňom ako na poľnej ceste - samajama. V mojej rodnej obci som si trúfol aj na záverečný šprint, keď som na ceste obehol tetu, ktorá išla do kostola.
Úspešne som prišiel domov, zdravý, nezranený, bez kolapsu. Touto cestou by som sa chcel poďakovať môjmu Modrému Blesku, ako aj počasiu, vodičom (že ma nezrazili),.... .
Prikladám mapu trasy, ktorú som dnes absolvoval:
