Stretnutia, aké sú bežné v západných krajinách sú v našich končinách bohužiaľ len výnimkou. O to potešujúcejší je fakt, že táto udalosť sa odohrala práve v našom klube...
O tejto milej udalosti boli dopredu informovaní fanúšikovia či už na internetovej stránke klubu, alebo aj priamo na štadióne, na poslednom ligovom zápase prostredníctvom hlásateľa.
Stretnutie sa začalo o osemnástej hodine. Letmý pohľad na zúčastnených prezradil, že to bude naozaj zaujímavá diskusia, keďže tu boli zastúpení chalani z tvrdého jadra, starí páni, tridsiatnici a dokonca aj dve dievčatá. Neboli tu azda len "tribúnotréneri", ktorí sa asi obávali neodbornosti zo strany hlavného trénera... Dokopy nás tam mohlo byť päťdesiat.
Celú diskusiu začal Milan Galaba, športový riaditeľ klubu. Povedal nám, že si veľmi váži našu účasť na tejto diskusii. Vysvetlil nám, že by bol rád, keby sme to brali ako takú súkromnú debatu a bavili sa v priateľskom duchu. Takže žiadne predstavovanie sa, povstanie pri hovorení, ani nič podobné. Nanešťastie ani žiadne kamery, takže videoblog bude možno nabudúce :-)...
Ako druhý sa dostal na rad hlavný tréner, Ján Rosinský. Hovoril o tom, aké sú rozdiely medzi prvou a druhou ligou... Posťažoval sa na silných súperov a bohužiaľ začal hovoriť aj o tom, akých má zlých hráčov. O svojich hráčoch hovoril ako o tých slabších, hovoril o tom, že keď sa niekto dostane do nášho klubu, tak to už je hráč s určitým handicapom... Posťažoval sa na to, že musí pracovať iba s tým čo má... Takto by podľa mňa prístup trénera nemal vyzerať v žiadnom prípade.
Na rad prišli naše otázky. Ozývali sa fanúšikovia, ktorí chodia na každý zápas, starší milý ujo, ktorý má náš klub naozaj veľmi rád, športový novinár a napokon aj člen mestského zastupiteľstva. Predmetom veľkej väčšiny otázok boli naši útočníci. Prečo tam hráva iba jeden? Prečo sú všetci takí nízki? Prečo dávajú góly obrancovia? Pán tréner väčšinou hovoril o tom, že na lepšie nemáme peniaze, že keď je niečo naozaj dobré, tak od nás odíde do lepšieho.
Na lepšie... O hráčoch sa vyjadroval ako o tovare. Ako o veciach, ktoré sa dajú kúpiť, predať. A keďže máme najnižší rozpočet v lige, tak na TO nemáme peniaze.
Obrat nastal vo chvíli, keď sa na diskusiu dostavil majiteľ klubu, Viliam Ondrejka. Všetky otázky, ktoré naňho smerovali si pozapisoval, počkal pokiaľ dohovorí tréner, prezident klubu... Fanúšikovia mu väčšinou hovorili, že akí sú radi, že ju to človek, čo dokázal spraviť tak veľa pre Moravecko, pre náš fubal....
V jeho monológu hovoril o tom, že aké to bolo na začiatkoch ťažké, že by ho pred rokom ani vo sne nenapadlo, že budeme hrať Pohár UEFA a budeme účastníkmi Corgoň ligy.
Po tejto úvodnej "omáčke" začal hovoriť o tom, že on futbal nerobí len pre seba, alebo pre svojich kamarátov. Robí ho pre ľudí. Hovoril o tom, ako už celé roky rozmýšľa ako na tribúny dostať čo najviac ľudí. A hlavne o tom, že prečo sú slovenskí fanúšikovia takí, akí sú. Ale jeho to neodrádza, bojuje ďalej. Povedal, že on by aj postavil štadión pre 10 000 ľudí, keby tam nejakých 10 000 ľudí aj niekedy prišlo. Mimochodom, na našom štadióne sa chystá výstavba umelého osvetlenia...
Ďalšia časť jeho reči patrila hráčom. Povedal, že preňho sú jeho hráči najlepší na svete, pretože on ich kúpil, on ich platí, on ich futbalovo vychováva. On by iných hráčov nechcel. Po konci prelínačky a postupe do Corgoň ligy povedal, že sa nechystá nakupovať posily, pretože chce, aby hráči, čo si postup vybojovali aj hrali svoj sen...
Priznám sa, ja som hltal každé jeho slovo. To nebolo ako keď pán Laurinec hovorí o boji proti rasizmu, korupcii, alebo o výstavbe nového národného štadióna. Tomuto mužovi išli slová priamo zo srdca, nie z peňaženky...
Keby sa v každom klube pristupovalo k problémom tak ako u nás, tak by sa kvalita našej ligy, či už etická alebo športová určite zlepšila.
Samozrejme, bez peňazí to nejde. Ale ako to dopadne s peniazmi a bez srdca?
