O jednej bielej drevenej stoličke bez operadiel na ruky

Cestoval som električkou a nič na tom nebolo zvláštne. Trochu čudné to začalo byť až v momente, keď som na zastávke (už si presne nepamätám jej názov, veľmi ma to mrzí) zočil chlapíka stojaceho vedľa stoličky. Bolo celkom zjavné, že tá stolička je jeho, pretože na ňu podchvíľou hodil očkom (pravdepodobne kontroloval, či ešte stále má štyri nohy a jedno operadlo – v meste plnom vreckárov človek nikdy nevie).

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Minule som sa len tak viezol v električke. Na tom fakte, že som cestoval električkou by ešte nebolo nič čudné. Veď predsa prepravovanie sa v električke je celkom bežná vec! Jeden by povedal, že samozrejmosť. Druhý by však mohol namietať, že to až taká samozrejmosť nie je.

Pozrime sa na argumenty pána Druhého. Po prvé, električka predsa nie je v každom meste. V Slovenskej republike sa prostredníctvom tohto koľajového dopravného prostriedku dá prepravovať iba v dvoch najväčších mestách – Bratislave a Košiciach.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po druhé, keď aj niekto býva v jednej z týchto dvoch slovenských metropol, nie vždy je preňho električka nevyhnutná. Človek môže napríklad bývať ďaleko ďaleko v Podunajských Biskupiciach a tam električka jednoducho nechodí! Chodia tam iba autobusy a trolejbusy č. 201 a č. 202.

Po tretie, sú aj takí, v ktorých teritóriu je sieť električkových tratí celkom solídne rozvinutá, ale do vozňov nastupujú naozaj zriedkakedy. Sú to totiž pánkovia/panie a svoje urodzené zadky si rozvážajú vo svojich štvorkolesových tátošoch, a síce autách. Takýmto ľuďom môže byť jedno, že štvorka mešká už desať minút a v práci už dávno mali byť. Jednoducho nastúpia do svojho autíčka a zaparkujú si na vyhradenom parkovacom mieste hneď resp. pod budovou svojho zamestnávateľa (koľkýže to luxus!).

SkryťVypnúť reklamu

Ale čo som to vlastne chcel povedať? Aha! Cestoval som električkou a nič na tom nebolo zvláštne. Trochu čudné to začalo byť až v momente, keď som na zastávke (už si presne nepamätám jej názov, veľmi ma to mrzí) zočil chlapíka stojaceho vedľa stoličky. Bolo celkom zjavné, že tá stolička je jeho, pretože na ňu podchvíľou hodil očkom (pravdepodobne kontroloval, či ešte stále má štyri nohy a jedno operadlo – v meste plnom vreckárov človek nikdy nevie).

UPOZORNENIE: v texte budem pravdepodobne (ale čo si klameme, budem dosť často) využívať termín „stolička“. Pre spresnenie, je to, a teraz si pomáham citátom zo SLEXU99, ľahšie sedadlo s operadlom pre 1 osobu a môže byť drevená, čalúnená, skladacia stolička; hosťovi môžeme ponúknuť stoličku. V mojom prípade samozrejme nejde o široký zadný zub cicavcov. Ako dobrý štylistik by som sa nemal strániť používania synoným, ale v tomto prípade mi to nie je po vôli. Sami po prečítaní uznáte, že do môjho textu sa nehodia výrazy ako stolec, stolica, kreslo, fotel, fotelka, klubovka, ušiak (?), taburet, trón prestol či legátka (tú mi dokonca aj slova znalý Word podčiarkol).

SkryťVypnúť reklamu

Vráťme sa však k téme. Ak by ste náhodou zabudli, na zastávke električky, ktorej meno si už nepamätám (jedno však viem povedať naisto, bola za tunelom, v smere do mesta) stál chlapík so svojou (bola zjavne jeho) stoličkou. Stolička bola bielej farby a zrejme to nebola len taká obyčajná stolička, akých sa po uliciach potulujú stovky. Ako som už bol spomínal, stolička mala všetky proporcie stoličky – 4 nohy, sedadlo a operadlo. Žiaľ, nebol to kúsok z radu tých luxusnejších, oná stolička totiž nemala opierky na ruky.

Chlapík so stoličkou, volajme ho Jožo, sa príliš nerozpakoval a rázne nastúpil do električky. Nebolo by to ono, keby nastúpil len tak, bez príslušenstva. Jozef si v jednej ruke niesol svoju bielu stoličku bez operadiel. Zrejme ju považoval za kočík pre deti, pretože sa s ňou postavil na miesto určené pre kočíkujúce mamičky. V tom momente spozorneli všetci zvedavci situovaní v električke. „Pozrite na hentoho týpka, on si nesie vlastnú stoličku!“ šepkali si pasažieri električky medzi sebou.

SkryťVypnúť reklamu

Tak sme sa viezli v atmosfére očakávania, čo ďalšie Jožo so svojou stoličkou vyparatí. Nikto netušil, čo také sa s bielou stoličkou so štyrmi nohami, sedadlom, operadlom, no bez opierok na ruky dá vyviesť, ale snáď sme mali právo obávať sa, no nie? Veď predsa nie každý deň sa človeku stane, že cestuje s bláznom, ktorý si do dopravného prostriedku donesie vlastnú stoličku!

Zvedavci aj naďalej mali oči na stopkách. Možno len toho najväčšieho trúfalca (a tým hlavný hrdina nášho príbehu, zvaný Jozef, nepochybne bol) by napadlo, že votrelec prepravujúci svoju stoličku ju naozaj aj využije na to, na čo je určená. Po nejakých dvoch-troch minútach sa Jožo poobzeral a nenápadne na svoj trón (teraz sa mi to synonymum celkom hodilo) zasadol.

To bolo ale vzruchu v našom verejnom dopravnom prostriedku! „Ten chlapík ale má guráž,“ zahlásil zvráskavený dôchodca pridŕžajúc sa svojej paličky. „To za našich časov...“ a ďalej už len kýval hlavou zo strany na stranu poťažkávajúc si a mrmlajúc si popod nos akési hatlaniny.

„Ale dedo, veď to je veľmi dobrý nápad. Ja si odteraz vždy so sebou do električky budem nosiť stoličku. Ba čo viac, budem si ju so sebou nosiť aj do autobusu či do trolejbusu!“ pochválil Jožovu iniciatívu mladík v hip-hopovom overale.

Akiste, stolička by mala svoje opodstatnenie aj v ostatných dopravných prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy. Otázne však zostáva, či by aj autobus a trolejbus boli vhodné práve pre dočasnú inštaláciu stoličky. Veď predsa v dopravných prostriedkoch využívajúcich guľatosť gumených kolies to ani zďaleka nie je také bezpečné ako v električke; v autobuse a trolejbuse to veru riadne hádže. Pasažieri, ktorí sa prvýkrát v živote rozhodnú cestovať čudným autobusom s káblami na streche sa zvyčajne, ani nevedia ako, ocitnú vo vášnivom bozku s jedným z okien. Ak aj náhodou odolajú vábeniu špinavého zapackaného skla, stále je možnosť, že sa s rachotom nekoordinovane pod ťarchou odstredivej (či dostredivej?) sily zvalia na zem. A to všetko preto, že oni machri si myslia, že sa nemusia počas jazdy pridržiavať! Trúfalci.

Treba sa teda zamyslieť nad tým, či naozaj má význam nosiť si so sebou stoličku do každého dopravného prostriedku, alebo si ju ušetriť len pre električky. Doniesť si svoju vlastnú stoličku (môže byť aj s opierkami) určite môžu obyvatelia tých mestských častí, do ktorých vedú koľaje. Ak chcete vedieť, kde konkrétne sa dá dostať električkou, kliknite si na ba.imhd.sk, tam niekde nájdete aj peknú farebnú mapku.

Dospeli sme teda k záveru, že chlapík s bielou drevenou stoličkou bez operadiel zvaný Jozef môže byť priekopníkom svojej doby. Na jeho obraz si budú stále ďalší a ďalší pasažieri nemajúci radi státie v električke (v autobuse a trolejbuse budú ešte musieť byť trpezliví) so sebou nosiť svojich vlastných štvornohých miláčikov.

Pozn.: Pod pojmom „štvornohý miláčik“ však autor článku v žiadnom prípade nechápe niečo živé, myslí stoličku. Pre spresnenie, pojem „štvornohý miláčik“ môžeme nahradiť aj termínom „štvorkolieskový miláčik“ resp. „päťkolieskový miláčik“*, pretože do električky si budete môcť priniesť aj svoje kancelárske kúsky.

V ďalšej časti nášho seriálu si povieme aj to, kde všade inde by sa dali využiť mobilné stoličky.

*podľa Martina Kaigla

Michal Červený

Michal Červený

Bloger 
  • Počet článkov:  46
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu