Všetko sa to začalo niekedy vo februári, keď sme sa každý piatok po škole schádzali v bare a preberali sme záležitosti ohľadom našej vysnívanej kapely. Samozrejme, že čas sa našiel aj na historky z festivalov, brigád a v neposlednom rade sme minuli haldu peňazí aj na stolný futbal.
Čas utekal a my sme už mali zajednanú skúšobňu, ktorá sa nachádza v starej škole v malebnej obci Žikava. Zostávalo nám už len zohnať si nejakú tú aparatúru a mohli sme hrať. Toto všetko sa nám podarilo dokončiť okolo Veľkej Noci a naša historicky prvá skúška sa konala v deň Veľkonočného pondelka.
Skúšali sme, skúšali, až sme raz dozvedeli, že sa na nás prídu pozrieť ľudia z Agónie (to je jedna moravecká kapela) a posúdia, či by sme niekedy s nimi mohli hrať. Prišli a my, opantaní trémou sme bohvieako nezahrali, ale našťastie skonštatovali, že videli už aj horšie prípady. Po čase sme sa dozvedeli, že niekedy v júly by sme sa mohli stretnúť na pódiu....
Táto skutočnosť bola pre nás veľmi motivujúca. Skúšky sme mávali 3-krát týždenne... Makali sme na sebe, ako sa len dalo a zrazu tu bol koniec školského roka, čiže už čochvíľa sa mal do kalendára vkradnúť júl. V jeden deň sme sa dozvedeli, že ten dátum, v ktorý budeme hrať je 7. júl. O pár dní nám náš gitarista povedal, že v deň konania koncertu bude s Inovcom (folklórnym súborom) hrať niekde v Poľsku. Ak sme nechceli zrušiť koncert a nespraviť si hanbu, tak sme museli nájsť náhradného gitaristu... Nakoniec sa podarilo.
Do nášho koncertu ostávalo už len zopár dní. Museli sme tvrdo makať. V priebehu štyroch dní sme mali štyri skúšky. Ku koncu týždňa sme všetci toho už mali plné zuby a skonštatovali sme, že lepšie to už nebude. V piatok večer sme sa pobrali domov... Koncert mal byť už na druhý deň. Uvedomoval si to už aj môj žalúdok... Pocítil som, čo je to tréma... Na druhý deň som sa zobudil a bolo to ešte horšie. Odrazu som mal strašne veľa energie a nevedel som, čo s ňou.
Tréma dosiahla svoj vrchol v tom momente, keď sme vstúpili do baru, kde sme mali hrať. Zbadal som tam chalanov z Agónie (už vtedy mierne podgurážených) a začal som chodiť hore-dole. Po chvíli kmitania som si uvedomil, že už by som si aj mohol dať dole z chrbáta gitaru... Chalani nás začali ponúkať becherovkou. Keďže som abstinent, tak som automaticky odmietol, radšej si dám kofolu. A keďže bola zadarmo, tak som pred koncertom stihol vypiť asi tri poháre, čo sa neskôr odzrkadlilo aj v početnosti návštev toalety...
Bolo pol hodiny po oficiálnom začiatku akcie. Chalani nám povedali, že už ideme... Môj žalúdok zrazu začal robiť saltá... Posledný krát sme sa stretli v zákulisí a povedali si, že o nič nejde. Áno, ale nech to niekto povie môjmu žalúdku. Nastupovali sme na pódium (vlastne to ani pódium nebolo). V hľadisku som zbadal veľa známych, od mamy, cez kamarátov, až po spolužiačky a spolužiakov. Zrazu som sa začal cítiť oveľa lepšie, dokonca aj môj žalúdok sa prestal vrtieť...
Po tom, ako sme zahrali prvé tóny som vedel, že moja tréma, ktorej som sa tak veľmi bál, zrazu pominula, čo sa nedalo povedať o chalanoch... Prvé dve pesničky sme odohrali bez väčších chýb. A potom to prišlo. Tak zle sme ešte nikdy nehrali. Spevák pomýlil basáka, basák pomýlil bubeníka a zrazu sme nevedeli, čo hráme. Každý si hral svoju vlastnú pesničku. Z trojminútovej pesničky sa zrazu stala nekonečná pesnička. Ale nevzdali sme to, dobojovali sme až dokonca. Pesnička nad nami vyhrala.
Ale našťastie nás to nerozhádzalo tak veľmi, aby sme to so zdvihnutou hlavou neodohrali dokonca (aj keď sme jednu pesničku museli vypustiť, lebo sme si zrazu na ňu nejako netrúfali). Koncert trval nejakú pol hodinu, pretože sme zabudli uvádzať pesničky a dávať prestávky. S ohľadom na náš výkon sme zožali pekný potlesk (možno súcitný).
Po koncerte za nami prišli chalani z Agónie a povedali, že to bolo fajn. "Predsa to bol náš prvý koncert", vraveli. A asi aj mali pravdu. Mohlo to byť lepšie, ale mohlo to byť aj oveľa horšie. A stále sme na bare mali dosť veľa peňazí... Vypil som ešte asi štyri kofoly, chalani si dali po pivku, možno aj po dvoch pivkách a užívali sme si vystúpenia dvoch zvyšných kapiel. Večer ubehol rýchlo ako platené voľno a my sme sa už pomaly pobrali domov...
Tento koncert bol pre mňa obrovská skúsenosť a chcel by som sa poďakovať všetkým, ktorí nám pomohli, najmä nášmu zastupujúcemu gitaristovi Borisovi, mojej rodine, starostke zo Žikavy, Maňovi a celej Agónii.
Ďakujeme.
P.S.: Fotky môžete nájsť na našej stránke www.zeakoze.szm.sk
