Keď ma mamina prišla prvý krát počas materskej dovolenky ukázať svojim kolegyniam, krásne vyobliekanú a učesanú, asi som si spomenula na všetky tie hrozné zvuky a pachy z bruška. Tak ako som bola vzorné dieťa, večne schované za maminou sukňou, som sa pred všetkými jej kolegyňami, prvý a posledný krát vo svojom živote, hodila o zem. Od tejto chvíle som bola v CSA varená - pečená. Vždy keď sa to dalo som sa za nejakým voľným počítačom hrala že predávam letenky. A vďaka maminej práci sme celá rodina precestovali polovičku sveta. Bolo to úžasné, v lietadle sa mi páčilo, stále sa tam o mňa starali pekné tety v krásnych uniformách.
Kapitola 2
O niekoľko rokov neskôr.
„Chcelo by to nejakú brigádu. Rozvrh hodín máme ako noty na bubon. Voľného času že neviem čo s ním a prachy na užívanie vysokoškolského života žiadne." vravím spolužiačke Janke a začíname hľadať voľné pracovné miesta v Avíze. Spolužiak Andrej sa na nás otočí a len tak ledabolo prehodí „Poďte robiť letušky, bude sranda!" Bol čerstvo zapísaným adeptom na palubného sprievodcu.
„Neeeeeee. Čo ti šibe?" bola naša skoro až zborová odpoveď. Janke sa do toho naozaj nechcelo a snažila sa ďalej nájsť brigádu ktorá by súvisela s našim budúcim povolaním. Ja som však hľadať prestala. Asi dva týždne som sa vytrvalo akože vzpierala a tvrdila, že to nemôže byť práca pre mňa. Chcela som byť chvíľočku presviedčaná že sa na takú prácu hodím a bude to fajn a bla bla bla. Začali sa mi vynárať spomienky na všetky tie krásne cesty lietadlom, na tie usmiate žienky s krásnym make upom, upravenými vlasmi a elegantnými uniformami.
S malinkou dušičkou som kráčala do sídla leteckej spoločnosti. Vtedy ešte jednej z troch slovenských. Zaklopala som na dvere pani Emy, šéfstewardky ako sa v letectve hovorí vedúcej palubných sprievodcov. „Dobrý deň. Volám sa Tereza. Pred pár dňami som telefonovala s vašou kolegyňou, mala by som záujem pridať sa do kurzu pre palubných sprievodcov ak sa to dá."
„Dobrý deň. Telefonovali ste so slečnou Sarou?" Nečakala na odpoveď. „Prehodnotili sme to s ostatnými inštruktorkami a ak zvládnete vstupné testy, ešte vás prijmeme. Pod podmienkou že v priebehu pár dní doženiete všetky odprednášané témy. Potrebujeme od vás odpis z registra trestov, kópiu maturitného vysvedčenia a poplatok za výdavky spojené s kurzom, teda päťtisícpäťsto slovenských korún. Ostatné sa dozviete v kurze. Začať musíte hneď v sobotu."
Priznám sa že poplatok sa mi zdal strašne vysoký na to, že som vlastne chcela len brigádovať. Prebrala som to teda s našimi a keďže mi ochotne peniaze požičali, o dva dni som už sedela v lavici s ďalšími asi dvadsiatimi ľuďmi, ktorí sa chceli stať letuškami. Boli strašne fajn a napriek tomu že za tých pár dní sa z nich stal veľmi zomknutý kolektív, veľmi rýcho ma prijali medzi seba. Áno, neboli sme tam len dievčatá, boli sme skoro pol na pol aj s mladými mužmi. Asi sme všetci čakali že z nás za pár dní urobia čašníkov a čašníčky vo vzduchu. Ale to bol omyl a ani sme nevedeli aký obrovský.
Najprv nás oboznámili s leteckým žargónom. So všetkými slovami ktoré bežnému neleteckému smrteľníkovi pripadajú ako z Marsu.
„Trolley môže byť full size alebo half size. Za každých okolností musí byť secured. Unitky musia byť bezpečne uložené a zabezpečené v stowage na nich určenom,inak hrozí že vám vypadnú drovere. Safety first. Holdre na poháre sú uložené v compartmentoch pri L1." Takéto a podobné vety sme sa najprv museli naučiť dekódovať. Potom už bolo jednoduché sa naučiť pravidlá čo, kde a ako musí byť uložené. Postupne sme prešli všetky dôležité príručky. A nie je ich málo a nie sú tenké. Naučili sme sa všetko o bezpečnosti nás a našich budúcich cestujúcich, zďaleka nie všetko o rozmeroch lietadla, o jeho fungovaní, systémoch ktoré sa schovávajú v jeho útrobách, všetko dôležité o poskytovaní prvej pomoci, zistili sme že je naozaj ťažké plávať v oblečení a ťahať pri tom za sebou niekoho kto plávať nevládze. Museli sme poskladať za krátky čas záchranný čln, nájsť v ňom všetky potreby pre prežitie, vytiahnuť na neho bezvládne telo topiaceho sa pasažiera. Natĺkli sme si do hlavy všetky teórie ako prežiť v extrémnych podmienkach.
Počas prednášky o kultúrach cestujúcich na linkách do Kuwajtu, Indie a Izraela sa na nás prišla pozrieť pani Ema. „V priebehu nasledujúceho mesiaca potrebujeme aby ste všetci absolvovali lekársku prehliadku v leteckej nemocnici v Košiciach. Tam vám vydajú medical licence pre palubných sprievodcov, ktoré potrebujete k výkonu služby. Kto neprejde čo I len jediným vyšetrením, žiaľ nebude mocť pôsobiť ako palubný sprievodca pokým nesplní zdravotnú prehliadku. Kópie licencií mi prosím odovzdajte do konca nasledujúceho mesiaca. Telefónne číslo do nemocnice na objednanie sa vám poskytnú dispečeri."
Tak som sa teda objednala. Musela som však zohnať výpis z mojej zdravotnej karty. Prišla som za svojou pani doktorkou. Moja pôvodná pani doktorka, ktorá ma poznala od bábätka odišla do dôchodku a táto nová sa v nás ešte veľmi nevyznala. Malým detičkám na všetko poradila lyžičku coly a nás väčších sa pýtala, či nie sme tehotné. Keď som si vysedela nekonečnú radu a dostala som sa do ordinácie, pani doktorka položila obligátnu otázku „Si tehotná?" Vysvetlila som jej o čo ide, ona nahliadla do mojej karty a podala mi ju celú „No, ty už si mala osemnásť, už ku mne nepatríš, nájdi si lekára pre dospelých. Drž sa. Ahoj. Ďalší prosím!"
Skoro som zamdlela.
Zúfalo som si vystála radu k obvodnej lekárke ktorú navštevovala polovička našej rodiny a našťastie pani doktorka prebehla moju kartu a za pár desiatok minút som už kráčala domov s výpisom zo zdravotnej karty.
Vyšetrenia v Košiciach boli nekonečné. Celý deň v nemocnici a prešli sme naozaj vyšetrením na každom jednom oddelení. Večer som unavená čakala na vydanie môjho preukazu.
„Ďalší prosím." Celá nadšená som vošla do primárovej ordinácie. „Žiaľ, vaše krvné výsledky nie sú v poriadku. Licenciu vám vydať nemôžeme." Už som videla zbytočne vyhodených päť a pol tisíc korún za kurz a stratenú celú moju letnú brigádu. „Zájdite si za vašou obvodnou lekárkou o dva týždne na odber krvi a pošlite nám faxom výsledky. Ak bude všetko v poriadku, poštou vám príde licencia. Ak nie, je nám ľúto. Dovidenia."
„Ďakujem a dovidenia."
Celá nešťastná som sa pobrala domov. So strachom čakať na výsledky krvi o dva týždne. Našťastie, moja krv sa umúdrila a onedlho som pani Eme odovzdávala kópiu môjho zdravotného preukazu.
Kurz pokračoval ďalej. Naučili sme sa ešte veľmi veľa vecí a museli vstrebať množstvo informácií o tom, aká zložitá a náročná je vlastne práca letušky. Ale to všetko sa zatiaľ odohrávalo v sídle budovy, ktoré sme postupne hrdo začínali nazývať "naša firma."
Sara nám jeden deň po skončení ďalšej zaujímavej lekcie povedala „Zajtra si nezabudnite priniesť občianske preukazy a preukazy žiakov. Pôjdeme hneď ráno do lietadla." Keďže naša spoločnosť mala v tom čase dva typy lietadiel - boeing 757 a boeing 737, boli sme strašne zvedaví ktoré uvidíme zvnútra prvé. Malo to byť prekvapenie.
