Kapitola 3
Prvé hodiny v lietadle.
Nadišiel deň Dé. Prvý krát sa ideme pozrieť do lietadla. Na firme ešte kontrolujeme občianske preukazy a žiacke preukazy, bez ktorých nás na letiskovú plochu nepustia. Je to neuveriteľné, ale všetci máme všetko. Na ploche letiska v Bratislave nás čaká už náš boeing 757. Dagmara, ako ju všetci na firme volajú. Má totiž registračnú značku OM- DGK. Dagmarka. Neviem presne kde vznikla tradícia všetky lietadlá pomenúvať v ženskom rode, ale je to tak.
Som v lietadle prvý krát „v zákulisí". Je to zvláštny pocit. Všetky tie veci, miesta, priestory kde som nikdy predtým nebola a ktoré som nikdy predtým nevidela. Dokonca ani vo filmoch produkcie USA. Asi vyzeráme ako malé detičky pod vianočným stromčekom, lebo inštruktorkám sa na tvárach mihnú úsmevy spokojných mám. Presúvame sa teda po lietadle, učíme sa narábať so všetkým na čo môžeme a musíme položiť naše nováčikovské ruky a dostávame po prstoch za všetko, čoho sa dotýkať nesmieme. Po toľkej teórii je to celkom milé spestrenie, no už je to I tak zložité až moc.
„Hen, kokpit. Bóže toľko tlačítok. Som zvedavá ako si piloti pamätajú čo majú kedy stlačiť. A hlavne čo kedy nie."
„Pozrite!!! Dobrý deň dámy a páni, vitajte na palube nášho krásneho litadla na linke do New Yorku. Usaďte sa prosím na svoje miesta, o chvíľu odlietame." Presne ako vo filmoch odrecitovala kolegyňa Zuzka.
„Jéééééééj, kávovar. Ako sa v tom robí káva, dala by som si." Objavila zohrievač vody Veronika
„Baby, môžete nám piecť koláče!" tešil sa z novobjavených piecok Tomáš
„Poprosím vás grilované rebierko s chrenom, horčicou a kyslými uhorkami" Peťo sa hral na cetujúceho.
Takto sme sa asi desať minút nadšene trúsili po lietadle a vykrikovali na seba. Boli sme radi, že nás chvíľu nechali.
„Poprosím vás všetkých, poďte k nám, musíme začať s praktickým výcvikom v lietadle!" zvolala nás k sebe pani Ema a my sme sa poslušne pousádzali na sedadlá a rozdelili sa na skupinky tak, aby sme sa pomestili do kokpitu.
Prešli sme všetky pre nás zapamätateľné veci týkajúce sa kokpitu, a aj pre nás zatiaľ nezapamätateľné veci a postupy pri obsluhe nášho budúceho pracoviska, teda celej kabíny lietadla. Konečne sme videli, že našou prácou naozaj nebude iba usmievať sa na cestujúcich, pomáhať im usádzať sa a priniesť pitie. Museli sme sa naučiť robiť všetko pre to, aby všetko bolo na svojom mieste, aby všetko fungovalo tak ako má. Museli sme sa šmyknúť niekoľko krát na „šmykľavke"(slide), ktorou sa v tom lepšom prípade evakuuje lietadlo a samozrejme v spolupráci s kolegyňami do deväťdestiat sekúnd vyevakuovať plné lietadlo cestujúcich. Museli sme sa naučiť kde presne sa nachádza bezpečnostné vybavenie lietadla a ako sa používa. Niekoľko krát za sebou sme otvorili a zatvorili ťažké lietadlové dvere, zaistili a odistili ich, čo tiež nešlo práve najjednoduchšie a museli sme si vtĺcť do hláv že na to nikdy pred odletom a po prílete nesmieme zabudnúť. Tiež nás naučili predvádzať cestujúcim ako zapnúť, dotiahnuť, odopnúť pás, čo s vypadnutými kyslíkovými maskami, ako sa narába so záchrannou vestou a kde sú núdzové východy a osvetlenie núdzovej cesty k nim. Museli sme to nacvičovať aby to aspoň ako tak vyzeralo. Pani Ema a vlastne aj všetco ostatní sme dostávali záchvaty smiechu keď sa niekto do záchrannej vesty namiesto cez hlavu navliekal cez nohy. Smiali sme sa až tak, že sme dostali desať minút pauzu, potom niekto ďalší ukazoval únikové cesty tak, že to vyzeralo ako by robil reklamu na vtedy veľmi populárny výrobok Easy bežkár. A zase záchvat smiechu. Začínalo nám byť ľúto že to nebude vždy takto bez cestujúcich so slzami smiechu koltúľajúcimi sa po lícach. K nekonečnému množstvu teoretických informácií nám pribudlo ďalšie nekonečné množstvo praktických vecí.
Z nášho kurzu sa stal jeden užasný kolektív. S niektorými sme si boli bližší, s inými nie, ale partia sme boli svetová. Dokázali sme si pomáhať aj pri testoch tak, aby to vyzeralo, že ich robíme každý za seba.
„Dnes je posledný deň teoretického výcviku. O týždeň vás čakajú záverečné testy zo všetkého čo sme sa naučili o našej práci, o lietadlách. Čaká vás test z anglického jazyka aj z leteckej terminológie. Budú to testy písomné aj ústne, tak sa pripravte. Opravný termín je pre každého z vás iba jeden." Rozlúčili sa s nami pani Ema a Sara v jeden deň a my sme si uvedomili že ide do tuhého.
Štyri dni sme sa stretávali pár najskalnejších z našej partie.
„Počúvaj ma, aj chalani musia mať v povinnej výbave náhradné pančušky?" snažili sme sa trošku odľahčiť strašne napätú atmosféru.
„Jasné, ale iba ak vy musíte mať so sebou náhradnú kravatu. Ale keď mi prestane svietiť baterka, musím mať do nej náhradné baterky?"
„Neviete niekto koľko vody sa zmestí do toalety? A kde vlastne máme uložené tie dezinfekčné kraviny čo sa do nej hádžu?"
„Tie máš v priestore vedľa toaleťáku a trhacích servítiek. Alebo nie?"
Kládli sme si stále viac otázok. Ale vedeli sme na ne odpovede a boli sme so sebou spokojní.
Posledné tri dni sme sa už učili každý sám. Bolo si treba zopakovať úplne všetko a najlepšie všetko v angličtine. Keďže angličtina je spoločným jazykom letectva na celom svete.
Od leteckej abecedy, povinného vybavenia môjho osobného kufríka, bezpečnostných postupov, vybavenia, prvej pomoci, prežitia v rôznych podmienkach, cez technické parametre lietadla, evakuačné postupy, štandardné postupy, núdzové situácie až po špecifikácie cestujúcich na letoch do zvláštnych destinácii. Už som toho mala dosť. Plietlo sa mi jedno s druhým aj druhé s tretím. Stačilo. Snáď to viem.
