Tri hodinky šoférovania a ocitla som sa v inom svete. Voňavý les, hulákajúce zvieratká, ale inak krásne ticho. Otvorila som si na izbe balkón dokorán a ponorila sa do deja nejakej pútavej knižky. Ani nie o dve hodinky ma zo spánku vytrhlo zvonenie telefónu.
„Ahoj, tu dispečing. Pozajtra osem dvadsať local briefing na Rhodos, máš vývoz."
„No, to je síce fajn, ale ja som mimo bratislavy."
„To je pekné, ale buď teraz, alebo bohvie kedy."
„Ok, budem tam." Naveľa naveľa som si pobalila veci a vybrala sa naspäť do Bratislavy, pripraviť sa na svoj prvý ozajstný let.
Osem desať som poctivo bola nastúpená na firme a čakala čo sa bude diať. Ešte som rýchlo skontrolovala make-up, účes a ustrojenie konečne nafasovanej uniformy, pozrela do letuškovského kufríka či je v ňom všetko čo tam byť musí a zopakovala som si čo všetko by som mala vedieť. Briefing prebehol úžasne, všetko na čo sa ma VK opýtala som vedela, kapitán bol tiež veľmi ústretový, všetky informácie podal pomaly a jasne aby som v tom nemala hokej a už sme sa aj pobrali k lietadlu.
Okolo lietadla bol zmätok ako vždy. Kopec ľudí sa staralo o to, aby všetko prebehlo tak ako má a my sme si tiež každý splnili svoje povinnosti. Nado mnou stála kolegyňa ktorej som bola pridelená, keďže som stále nebola právoplatným členom posádky a sledovala či všetko robím tak ako mám, či sa na palube pekne usmievam a hlavne starám o to o čo mám.
Takéto lety som absolvovala ešte tri. Na boeingoch 737 a 757. Na štvrtom a piatom lete som už bola právoplatný člen posádky a nemala som teda nikoho kto by nado mnou stál a opravoval ma, upozorňoval na chyby alebo ma pochválil. Bola tam iba pani Ema, teda moja examinátorka. Tá už iba veľmi pozorne moje chyby sledovala, no neopravovala. Zapisovala si ich, poznačila si ako sa jej páčilo moje uniformové ustrojenie, make up, účes. Sledovala či správne sedím na jumpseate počas štartu a pristávania. Jednoducho mala som ju za pätami od predletového briefingu až po poletový debriefing, teda zhodnotenie letu VK a kapitánom. Samozrejme sa mi už na briefingu od stresu triasol hlas, ruky a kolená na tom boli podobne. Všemožne som sa to snažila zamaskovať, no márne. Ale triaška je asi súčasťou preskúšania každého nového adepta na palubného sprievodcu. A verte či nie, nastala chvíľa, kedy som ľutovala že ma pani Ema nesleduje a nepočúva čo sa deje. VK na mojom preskúšaní bola pani Anna. V podstate veľmi milá pani, no priveľmi si zakladala na preskúšaní člena posádky nielen na predletovom briefingu, ale ten kto s ňou sedel na jumpseate si to „odniesol" aj počas štartu. Keď sa jej jeho odpovede nepozdávali, tak aj počas pristátia. Nuž a vo fáze štartu lietadla som si za ten svet nevedela spomenúť aká je presne naša trasa letu. Leteli sme do Tel Avivu.
„To si ako presdtavujete že nemáte poňatie o trase letu? Viem že pán kapitán nám ju nezopakoval, no je na vás aby ste informácie o lete ovládali."
„Pani Anna, nikdy som s geografiou nebola veľká kamarátka, naozaj si nemôžem spomenúť."
„Tak si predstavte mapu."
Ticho. Nevyšlo zo mňa ani slovíčko, pretože mapu som si vedela predstaviť momentálne iba tú čo sa mi od potu tvorila pod pazuchou.
„Ach jaj, a vy máte dnes preskúšanie?" trošku ironicky poznamenala pani Anna a zahrnula ma presnou trasou letu z Bratislavy do Tel Avivu, ktorú som jej musela niekoľkokrát zopakovať. Samozrejme som sa v každom zopakovaní aspoň raz pomýlila.
„No milá moja, ja byť geografia, tiež by som sa s vami nekamarátila. Ale v našom povolaní s budete musieť vaše neznalosti doplniť. Ešte mi vymenujte Baleárske ostrovy. Ideálne od najmenšieho po najväčší."
„Noooo." A bola som v koncoch. Nachystaná som bola na kadečo, ale na skúšku z geografie určite nie.
Pani Anna prevrátila očami. „Formentera, Ibiza, Menorka, Malorka. Zopakujte to a skúste náhodným výberom vybrať teda najmenší a najväčší."
"Najväčšia je Malorka a najmenšia Formentera." Konečne sa nado mnou zľutovala nejaká vyššia moc a trafila som. Zodpovedala som ešte pár otázok zo zdravovedy, poskytnutia prvej pomoci, samozrejme v angličtine.
Nikdy som netušila čo všetko sa dá stihnúť prebrať za 20 minút štartovania lietadla.
Keď sa vypol transparent pripútajte sa, pani Anna ešte podotkla, aby som si na ňu dávala pozor, že na každom našom lete ma bude takto skúšať až kým nezodpoviem všetko správne (a nebudem podľa nej hodná vykonávať povolanie letušky). Musím sa priznať že po tomto štarte som ledva vedela v pamäti vypátrať ako sa volám, nevedela som si predstaviť ako budem zo seba súkať informácie keď si ma pani Ema, nevedno kedy, zavolá na naozajstné preskúšanie po ktorom mi (možno) vydá licenciu palubného sprievodcu.
Lety do Tel Avivu boli náročné. Lietalo sa v noci, na palube bolo zhruba stopäťdesiat cestujúcich, servis bol zložitý a vyhovieť cestujúcim na týchto letoch bolo takmer nemožné. Všetko sme ale museli zvládnuť s úsmevom. Takže keď sme niekedy nad ránom konečne pristáli v Bratislave a ja som stále nebola preskúšaná, bolo mi jasné že ma to čaká na firme. Pani Ema si ma zavolala do kancelárie a začala ma skúšať, medzitým mi povedala aké chyby som porobila na palube, čo bolo správne a čo zase nie. Strávili sme tam asi hodinu a pol, no domov som už odchádzala s preukazom palubného sprievodcu vo svojej letuškovskej taške. Čakalo ma síce ešte rovnaké preskúšanie na boeing 757, pretože na každý typ lietadla ho treba mať zvlášť, ale na 737mičku som už bola právoplatná letuška.
