Kapitola 4
Stala sa zo mňa letuška.
A tak som rovnými nohami priamo v plnej sezóne skočila do večného kolotoča štartov, pristátí, starania sa o cestujúcich a všetkých drobností ktoré k našej práci patria.
Musím sa priznať že kým som bola vo výcviku a cestujúci sa na niečo sťažovali alebo nebodaj pýtali, najjednoduchšou odpoveďou bolo, že som tu nová a ešte len v tréningu. To zaberalo aj na tých najviac ufrflaných pasažierov a tí sa vzápätí premenili na usmievajúce sa slniečka. Nuž ale s licenciou palubnej sprievodkyne som sa už na výcvik vyhovárať nemohla a ani nechcela. Ale milá odpoveď že som tu nová a kolegyňa určite rada pomôže a odpovie zaberala stále. Napriek osvedčenej odpovedi som sa snažila vyjsť v ústrety a odpovedať všetečným otázkam pasažierom ktorí cestovali na dovolenku a chceli vedieť názvy úplne všetkých miniatúrnych ostrovčekov, prípadne mená lodí nad ktorými sme leteli. Vo všetkej úcte som vysvetľovala cestujúcim ktorí nevideli rozdiel v cestovaní autobusom po zemi a letom vo výške cez 10 km nad morom a porušovali všetky naše výzvy na dodržiavanie bezpečnosti letu a hlavne bezpečnosti ich samých že je to všetko len pre ich dobro. Jednoducho snažila som sa ako som len vedela. Poctivo som sa pred každým letom asi tisíckrát presvedčila či mám v kufríku zbalené všetko čo tam musí byť, či mám všetky zanlosti ktoré mám mať a ešte aj tie navyše pre pani Annu. Tá mi naozaj nedala pokoj a keď ma zbadala vo svojej posádke nedarovala mi jedinú zlú odpoveď. V angličtine. Ale som jej za to vlastne vďačná, pretože v deň keď som už asi piatykrát na našom spoločnom lete odpovedala správne na všetky otázky a počas štartu sme namiesto ďalšieho skúšania rozoberali či sú lepšie akrylové nechty alebo gelové sa mi dostalo ocenenia si s pani Annou tykať. Je to síce tak, že v letectve si všetci medzi sebou tykáme, no vždy je pár ľudí ktorým si jednoducho nikto tykať len tak nedovolí. A k nim patrila okrem pani Emy aj pani Anna. Teda teraz pre mňa už len Anka. Znie to možno až príliš banálne, no pre mňa to naozaj bola pocta a na lety s Ankou som sa konečne prestávala báť. Dokonca sme sa už dostali k takým súkromným veciam ako bolo jej vytúžené tehotenstvo ktoré nie a nie prísť. No a keď sme si na seba zvykli už úplne, Anička odišla na materskú dovolenku. Nikdy viac som ju potom nevidela, k lietaniu sa už nevrátila. A s najväčšou pravdepodobnosťou ju už ani nikdy neuvidím, no živé spomienky na moje začiatky práve s ňou mi zostanú navždy.
A tak ani neviem ako som sa prelietala prvými dvoma mesiacmi najbláznivejšieho obdobia v letectve a to plnou sezónou charterových letov do Grécka, Bulharska, Egyptu, Španielska..jednoducho do všetkých dovolenkových destinácií Slovákov, Čechov a niekedy aj Maďarov či Rakušanov. Niekde medzi kontrolovaním kufríka, opakovaním manuálu, prípravou kabíny, starostlivosťou o cestujúcich a zaslúženým oddychom po lete som úspešne urobila aj preskúšanie na Boeing 757 a už som teda mohla lietať na všetkých lietadlách ktoré sme mali.
