A po pár hodinách povinného odpočinku som sa znova musela zapojiť do letov väčšinou do Grécka a Egyptu a znova som si ich pekne užívala. Nenápadne som sa počas servisu kochala krásou krajín nad ktorými sme prelietavali, pred pristátím som sa ponad hlavy cestujúcich tešila z toho aké krásne je morské pobrežie pri pohľade z hora, po pristátí som aspoň na pár minút vystrčila hlavu z dverí a dýchala morský vzduch. Jednoducho nádhera. Presne štyri dni po prílete z Amritsaru mi volala plánovačka „Teri, priprav sa že asi na tri dni pôjdete do Tunisu."
„Pobytovka? Veď som sa teraz vrátila z Indie."
„Máš po povinnom odpočinku, takže môžeš ísť kam ťa pošleme."
„Uf, no tak teda ok. Tri dni? To bude fajn."
Na briefingu sme sa zišli veľmi fajn posádka. Päť stewardiek, traja piloti a jeden mechanik. Z nich som nepoznala iba jedného z kapitánov a mechanika. Kopilot bol jediný z nás „neslovák", takže kvôli nemu briefing prebehol v angličtine. Musím sa priznať že aj napriek tomu že som testom z angličtiny prešla, mala som čo robiť aby som pochytila aspoň čo to z toho čo nám povedali.
Z Bratislavy sme odlietali bez cestujúcich, teda bol to Ferry flight. Napriek tomu pred odletom všetko muselo byť nachystané tak ako pri každom inom lete s cestujúcimi. Takže sme sa podľa funkcii ktoré nám boli na tento let VK pridelené vrhli do lietadla a pripravili sedačky, bufety, toalety. Pozatvárali sme dvere, zaistili sklzy a pohodlne sme sa pousádzali v bussines clas aby sme si vychutnali let do Tunisu.
Prileteli sme večer, vonku už bola tma. Nastúpili sme do dvoch taxíkov a nechali sa odviezť do hotela ktorého adresu nám dali dispečeri.
Keďže to bola charterová linka na ktorú si nás objednala iná spoločnosť, ubytovanie bolo na nich. Zabezpečili nám nádherný hotel, každý sme mali izbu zvlášť, raňajky v cene ubytovania. Nádhera.
„Halóóóó?" zdvihla som vyzváňajúci izbový telefón.
„Počúvaj, aj ty máš po celej posteli rozhádzané lupienky kvetov?" ozvala sa Lucka.
„Jasné. Vyzerá to tu úžasne. Aj ty to máš?"
„No nie, vymyslela som si to a náhodne to máš aj ty. A videla si tú čistučkú sprchu?" spomenula si Lucka na náš nedávny pobyt v Amritsare.
„Tam som sa ešte nedostala, keďže mi voláš kvôli lupienkom. Inak o desať minút máme byť dole pri bazéne, tak švihaj, vidíme sa tam."
„Oki, see ya."
Pri bazéne sme sa zišli všetci. Trošíčku nás zakočilo že svetlá v ňom už boli zhasnuté a plavčík behal okolo s hadicou a metlou. Ale naozaj iba trošíčku. Pár minút sme ho presviedčali aký sme strašne unavení a potrebujeme si oddýchnuť, natiahnuť svaly a bla bla bla. Simsala bim a svetlo v bazéne sa opäť zasvietilo a my sme všetci do jedného naskákali do lákavej bledomodrej vody. Plavčík nám povolil desať minút. Bláznili sme sa ako malé deti. Potápali sme sa, robili stojky, hrali vojnu, robili kotrmelce a samozrejme sme nevnímali zúfalého tunisana ktorý evidentne chcel ísť domov za rodinou a nie sa tam na nás pozerať. Venoval nám celú hodinu svojho vzácneho času a my sme spokojní a riadne vybláznení ešte chvíľu zostali na kraji bazéna s nohami namočenými vo vode a rozprávali sme sa.
Cestou do izieb sme ešte našli pravé arabské vodné fajky a našim chlapom nebolo trebe veľa. Hneď sa s nimi nechali odfotiť a posnívali si o tom aké by to bolo byť bohatými šejkami. My sme zatiaľ viedli s babami debatu o krásnej výzdobe našich izieb a tak sme sa ešte pred spaním navzájom ponavštevovali a pokochali sa živými kvetmi a labuťami vyrobenými z uterákov.
Bola to prvá a jediná noc z celého trojdňového pobytu kedy sme na toto mali čas. Ostatné dni sme lietali s turistami z a do Tunisu a len čo sme sa vrátili na hotel, zaspali sme všetci od únavy skôr než niekoho napadlo ísť si zaplávať. Ešte šťastie že spoločnosť za ktorú sme vtedy zaskakovali nakladala na palubu neuveriteľné množstvo jedla pre posádky. Inak by sme asi pomreli od hladu. Na hotel sme prichádzali neskoro v noci a odlietali sme skoro ráno. Raňajkovali, obedovali a večerali sme teda v lietadle. Ale nesťažovali sme sa. Na výber sme mali ryby a morské potvorky od výmyslu sveta, ryžu, kurča, zeleninu, ovocie, sladkosti... Jednoducho mňam.
Na druhej strane sme tu mali možnosť stretávať aj iné posádky. Vtedy sme si trošku uvedomili že letectvo na Slovensku asi na tom nie je finančne najlepšie. Pretože zatiaľ čo posádky iných spoločností boli skoro ako cez kopírovací papier, rovnako oblečení, mali rovnaké kufre, letušky mali rovnaké lodičky a kabelky, my sme boli ako keby sme sa stretli. Z piatich letušiek ame mali tri rôzne druhy uniforiem, každá iný kufor, inú kabelku, iné lodičky. Piloti na tom boli podobne. Trošku sme sa hanbili, ale našťastie únava prebila pocit hanby.
Domov sme odlietali zase ferry a tak aj keď sme boli v uniformách, nemuseli sme sa aspoň namaľovať. Boli sme riadne unavení a tak hneď ako sa lietadlo pohlo zo stojánky skoro všetci sme zaspali. Teda okrem pilotov, tí nás museli bezpečne dostať domov. Prileteli sme niekedy poobede. Cestou sme ešte dojedli zásoby cateringu ktoré nám zostali na palube a tak som po príchode domov okamžite zaspala. Bez sprchy, bez vybalenia vecí, jednoducho som zakopla o posteľ a zobudila som sa až na druhý deň ráno.
Vybrala som sa teda do slnečného bratislavského dňa pozrieť mamu do práce. Vytiahla som zo skrine rifľové kraťasy a krátke tričko a na moje obrovské prekvapenie som sa do riflí skoro nezapla. Tričko odokrývalo to čo mi texasky vytlačili von a naozaj to nebol pekný pohľad. Hold, to prejedanie sa v lietadle počas troch dní sa prejavilo viac ako by som čakala.
