Kapitola 8
Tsunami po sezóne
Po návrate domov pomaly končila sezóna letných charterov, aj keď posledné záchvevy Hurghad a Sharm el Sheikov pokračovali asi do novembra. Začínali ubúdať aj Tel Aviv a Kuwajt. A tak pomaly ubudli aj moje lety, pretože prednosť mali zamestnanci a nie my dohodári. Samozrejme, „používali" nás aj keď niekto nemohol letieť no my sme mali právo lety aj odmietať. Ale zase keď zavolali raz za mesiac... no neodleť to.
„Počula som že pani Ema chystá pomaly ďalší kurz na budúci rok." Dostalo sa mi do uší pri jednom z letov ktoré som ochotne za niekoho vzala v rozbehnutom semestri.
„Myslíš že budeme potrebovať ďalších ľudí na leto?"
„Vraj budú brať aj na trvalý pracovný pomer. Vás sa ešte nepýtali či nechcete prejsť na TPP?"
„Ja som dlho nestretla nikoho zo šéfstva, takže ani neviem, ale ja určite nechcem robiť túto prácu na trvalo." Bola som presvedčená že po vysokej škole budem robiť to čo som študovala.
„Takých už bolo..." celkom som pobavila Barboru ktorá už robila letušku tri roky.
Aj tak som si trvala na svojom a tešila sa z krásnej letnej sezóny a pár letov ktoré som dostávala počas semestra.
Jediná vec ktorá ma veľmi mrzela, že som nedostala možnosť letieť na Sri Lanku. Boli to pobyty o ktoré bol medzi stewardkami veľký záujem a navzájom si ich závideli. Na Sri Lanke sa zostávalo asi týždeň, boli sme ubytovaní pri pláži. Lacno a dobre sa tam nakupovali značkové veci a zábavy si tam posádky užili až až.
„Neviem akým zázrakom, ale Andrej s Palom z môjho kurzu odleteli silvestrovskú Sri Lanku." Sťažoval sa mi na jednom z predvianočných letov Jožko. Kolega, ktorý tiež pracoval na dohodu, ale ako vedúci kabíny. Vôbec sa mu nepáčilo že tam išli dvaja nováčikovia a on nie.
„No to bude asi tými nadštandardnými vzťahmi s pani Emou, pokiaľ viem obaja si s ňou už tykajú." Na tom by asi nič nebolo, keby si pani Ema veľmi nezakladala na seniorite vo firme a nedbala na to s kým si tyká a kto ešte nie je „hodný". A teda aj mne sa zdalo priskoro že jej chalani mohli už po pár mesiacoch hovoriť iba Ema.
„Hlavná vec že Andrej a Palo sú na Sri Lanke. Do kelu." Celkom často som počula pri stretnutiach s kolegami aj napriek tomu že som sa na firme vyskytovala pred Vianocami pomerne málo.
A tak som im to pomaly začínala závidieť viac ako by sa patrilo. Ale iba do chvíle kedy som si dvadsiateho siedmeho decembra nezapla televízor.
„Obrovská ničivá vlna zasiahla priľahlé ostrovy Indonézie. Hodinu a pol potom dorazili na breh Sri Lanky a východnej Indie. Tisíce ľudí sú bez domova, tridsať metrov vysoká vlna zrovnala so zemou celé dediny. Stovky zahraničných turistov je nezvestných, zranených, desiatky mŕtvych." V tej chvíli mi zaplo, že tam je osem ľudí ktorých poznám. Kolegovia. Pani Ema tam má deti. Zatmelo sa mi pred očami.
„Ahojte chalani, máte nejaké informácie o posádke na Sri Lanke?" rozhodla som sa zavolať na dispečing keď som sa trochu spamätala.
„Zatiaľ nevieme nič, blokujete nám všetci linky. Keď budeme mať nejaké info, ozveme sa vám."dispečeri mali evidentne plné ruky práce a my ktorí sme boli doma sme ich bombardovali telefonátmi čo je s našimi.
Už aj v televízii začali hovoriť o tom, že sa na Sri Lanke nachádzal lietadlo slovenskej leteckej spoločnosti so slovenskými cestujúcimi a posádkou. Tiež sa snažili kontaktovať niekoho na firme, ale boli neúspešní.
Po niekoľkých hodinách kedy som len bezducho sledovala spravodajstvo zo zničenej Sri Lanky a hovorila som si že už nikdy nebudem závidieť kolegom pobytové linky, akokoľvek zaujímavé budú mi zazvonil telefón.
„Dispečeri sa dovolali niekomu na Sri Lanku. Všetci sú v poriadku, bez zranení. Boli ubytovaní niekde na kopci a tak to všetko len sledovali z okien." Volala Betka ktorej to volala Janka a tej Zuzka a tej tiež niekto. Spadol mi kameň zo srdca, ale správy som sledovať neprestala.
Samozrejme chvíľu trvalo pokým sa našla cesta ako sa posádka dostane naspäť. Pre dovolenkárov ktorí boli v poriadku poslala vláda svoj špeciál a firma sa rozhodla že k dovolenkárom pridá aj posádku. Bolo ale treba dostať do Bratislavy aj lietadlo a tak padlo rozhodnutie že sa zatiaľ vrátia iba stewardi a piloti s mechanikom počkajú pokým dostanú povolenie na odlet z krajiny a prídu až s lietadlom. Všetci sa napokon šťastne vrátili domov. Z niektorých sa dokonca stali hviezdy vo večernom spravodajstve, no pre nás boli hviezdami všetci, ktorí sa odtiaľ vrátili živí.
A ja som sa šťastne vrátila do skúškového obdobia, ktoré som doteraz vďaka pár letom a zaoberania sa všeličím iným trochu zanedbala. Porobila som nejaké skúšky a nejaké aj nie. Samozrejme sa dali prenášať do ďalšieho semestra a tak ma to priveľmi netrápilo. Mala som tak kopec voľného času ktorý som namiesto škole venovala kamarátom, frajerovi a čakaniu na telefonát z dispečingu. Dokonca aj potom keď začal riadny semester. Nemôžem povedať že by som do školy prestala chodiť alebo že by ma prestala baviť, no práca ma bavila viac. Stále som však trvala na tom, že je to len brigáda popri škole. Len mi zaberala viacej mysle ako učenie.
Asi v marci sme zase my brigádnici začali lietať viacej. Riadny zamestnanci si začali brať dovolenky a tak prišiel rad aj na nás. Aj keď zase iba na Birminghamy a Bergama. Sem tam nejaký Tel Aviv. Nič moc, ale ten pocit že som zase v lietadle bol skvelý.
