A v našich tiež. Predsa len čochvíľa už nebudeme na tých najnižších pozíciách, ale budú nám prideľované dôležitejšie, ale aj viacej zodpovedné miesta v lietadlách. Pomaly sme sa teda učili ako preberať catering, nebáť sa povedať keď ničoho bolo málo. A samozrejme držať zobák keď sme niečoho mali viacej.. predsa len nikdy nevieme kedy sa to zíde.
Postupne sa to ale stávalo rutinou a tak mi už ani neprišlo čudné keď som iba pohľadom prišla na to, že máme málo nápojov či bagiet.
Trošku náročnejšie bolo počítanie jedla na lety do Indie, keďže cestujúci dostávali najesť dvakrát, ale aj to sa už dalo zvládnuť pomerne rýchlo. Predsa len B757 je veľké lietadlo a má veľa zákutí kam sa všeličo dá poodkladať a poschovávať. Teplé jedlo sa ukladalo rovno do piecok, ktoré bolo treba zapnúť pokým sa lietadlo dostalo na dráhu aby bolo zohriate presne vo chvíli keď sme už smeli opustiť naše jumpseaty. Tiež sa na zohriatie do piecok prikladali typické indické placky každá jednotlivo zabalená v alobale. Misku s teplým jedlom a placky sme si naložili do droverov, ktoré sme vyložili na vrch vozíka. V jeho vnútri boli ešte boxy s príbormi, šálkou, maslom, mliečkom a nejakým zákuskom, pre každého cestujúceho jeden box, ktoré sa ale tešili názvu platíčko.
Najprv sme vyštartovali s nápojmi. Jedna časť posádky z predného bufetu, druhá časť zo zadného. Keď sme sa stretli niekde v strede lietadla, vrátili sme sa po pripravený vozík s jedlom a hneď potom sme si zopakovali nápojový vozík. Ten sme už ale tlačili po uličke v ktorej po zemi ležala ryža pomiešaná s omáčkou, prípadne natrhané placky. Najväčšou zábavou indických detičiek nudiacich sa na kolenách rodičov bolo natrhanie bezpečnostných inštrukcií na márne kúsky a samozrejme ich následné vysypanie kamkoľvek do uličky. Niekedy keď vozík poriadne nadskočil, jednalo sa o plienku pohodenú voľne v uličke. Samozrejme patrične použitú.. Darmo sme sa mamičkám s malými deťmi prihovárali : „Madam, plienku keď vymeníte, špinavú vyhodíte do koša na tolaete.“ Odpoveďou nám bolo dobre známe a v Indii všade a na všetko používané slovíčko „Handži“ a bolo vybavené. A plienka znova letela do uličky. Aj s obsahom. Aspoň že ich poctivo zabalili a obsaho zostal tam kde mal. Aspoň väčšinou.
Po druhom servise s nápojmi sme už museli ísť pozbierať odpad z jedla, no záhadne odpadu bolo vždy viacej ako na začiatku platíčok a misiek s jedlom. Potom sme si do jednej ruky vzali platíčka (tentokrát názov pre malé tácky) kde sme pekne poukladali mliečka, cukre a citróny. Do druhej konvicu s čajom alebo kávou a zase hor sa smelo do uličky. Zatiaľ som tých „indií“ neletela až tak veľa aby som si uvedomila že citróny sú úplne zbytočné, keďže aj do kávy aj do čaju si dávali iba mlieko. A čaju vypili asi päťkrát viac ako kávy. Takže posádka s kávou bola hotová raz dva a tí čo schytali čajové konvice lietali po uličke ako handry. Raz doplniť čaj, inokedy ďalšie a ďalšie mliečka. Ostatní medzitým znova pozbierali odpadky, aby sa mohlo ešte posledný krát v rámci prvého servisu urobiť pitie, kde sa ale podávala už iba voda. Teda iba. Každý druhý cestujúci si pýtal celú fľašu. Čo samozrejme nebolo možné a tak s milým úsmevom dostal pohárik, ktorý vyexoval a už niekoho v uniforme ťahal za rukáv aby mu nalial znovu.
Tak, už len pozbierať poháre a prvý servis bol po zhruba dve a pol až troch hodinách od štartu lietadla dokončený.
Asi hodinu a pol pred pristátím sme začínali druhý servis. Veľmi jednoduchý, podobný tým na krátkych letoch, kde sa začínalo croissantom, potom studené a teplé nápoje a hotovo.
Boli to náročné lety, ale pomaly som si zvykala. Či už na špinu ktorá sa každou minútou v lietadle kopila, na zápach ktorý sa šíril z toaliet, jednoducho na iné zvyky inej národnosti ktorá bola proti osem až deväťčlennej posádke v značnej prevahe. Rádovo okolo dvesto cestujúcich.
