Možno zo mňa hovorí trochu aj nostalgia, ale Aow Leuk bolo určite to najlepšie a najčarovnejšie miesto, ktoré sme počas nášho thajského tripu navštívili. A pritom to tak spočiatku ani nevyzeralo.
K pláži viedla z hlavnej strmá prašná, asi päťsto metrov dlhá cesta. Už na jej začiatku bola umiestnená tabuľa, že ide o súkromný pozemok.. Po skúsenosti z Koh Samui, kde som si podľa mapy myslel, že ostrov bude oveľa menší som na Koh Tao zas čakal, že ostrov bude podstatne väčší. Na pláži sa mali podľa mapky nachádzať dva samostatné rezorty, takže som čakal, že bude aspoň 200 - 300 metrov dlhá. V skutočnosti sa jedná o malú zátoku, ktorá je po bokoch ohraničená skalami a koralovými útesmi, stred tvorí krátka piesková pláž, ktorá sa pozvoľna zvažuje do mora. Aow Leuk znamená v preklade niečo ako hlboká voda, to preto, lebo na ostrove je zvyšok pláži veľmi plytkých, plných koralov.
Celá pláž aj s okolím bola v súkromnom vlastníctve jednej veľkej rodiny. Sprvu som si myslel, že sa tento kus zeme dedil z generácie na generáciu, ale pravdepodobne sme narazili priamo na prvých stálych obyvateľov. Koh Tao bolo totižto systematicky osídľované až v druhej polovici dvadsiateho storočia, dovtedy nebol pravidelne obývaný. Aow Leuk sa spolu s celým ostrovom stali skutočne zaujímavými až s nastupujúcim rozvojom cestovného ruchu.
Najstaršia budova na pláži (1) patrí hlave rodiny a jeho manželke, vypomáha im aj jeden zo synov. Je to prvá budova, ku ktorej sa dostanete, keď na pláž prídete a viac menej sa ani nedá obísť. U rodičov som vek nedokázal určiť, podľa výzoru by som im tipoval tak šesťdesiat rokov, ale podľa veku detí to museli byť päťdesiatnici. Na jednej strane pláže je reštaurácia (2) najstaršieho syna, ktorá je ladená v thajskom štýle, na druhej strane má zas vysoko nad morom postavenú reštauráciu (3) jeho švagor, ktorá je vraj inšpirovaná jamajským štýlom, no a napokon v strede pláže vyrastá zatiaľ posledná reštaurácia (4), či skôr bar, ktorý stavia jeden z mladších synov spolu s kamarátmi. Vraj to bude niečo mexické.
Ku každej z týchto reštaurácii ako som ich nazval, patrí niekoľko bungalovov. Rodičia spravujú jednoduché drevené bungalovy bez klimatizácie, synovia postavili modernejšie s klimatizáciou. My sme sa rozhodli pre tie jednoduchšie.
Z vonku vyzeral bungalov ako záhradná chatka, čo však v danom prostredí vôbec nevadilo, práve naopak. Keby som ho neobýval zrovna s Ondrejom, ale s osobou opačného pohlavia, povedal by som, že je to romantické ubytovanie. Palmy, na ktorých ovísali kokosové orechy, zlatistá slnečná pláž minútu od nášho prahu, večer absolútne ticho, jednoduchý stolík z drevotriesky na terase zatečený pestrofarebnou zmesou vosku po mnohých bezmenných návštevníkoch a posiaty zárezmi po nožoch, posteľ s moskytierou, ktorá po tme vyzerala ako baldachýn.
Lenže chatka mala aj svoje slabšie miesta, ktoré som však aj bez prižmúrených očí prehliadal. Veľmi sa mi páčila deravá podlaha, s veľkými medzerami medzi jednotlivými latami - ľahko sa zametal prach a piesok rovno pod chatku, plus tam nikdy nebolo mokro. Neexistoval žiaden úložný priestor, žiadna skriňa. Veci sme preto ani nevybaľovali, ležali v batohoch priamo na podlahe.
To najnevyhnutnejšie sa zavesilo na vratkú šnúrku, ktorá bola akýmsi vešiakom. Okno bolo celé z dreva a moc svetla neprepúšťalo. Na noc sme ho zatvárali. Ventilátor nad posteľou bol pomerne slabý, takže v noci sme sa neustále prehadzovali a budili na neznesiteľné teplo. Z tejto „spálne" sa prechádzalo do murovanej kúpeľne. Bola celkom svetlá, takže pôsobila lepšie ako kúpeľňa v Green Villas na Koh Samui a to aj napriek tomu, že bola vybavená oveľa sparťanskejšie. V strede sa nachádzal skutočne mini záchod (bez dosky), ktorý sa splachoval pomocou malého vedierka. Na stene bola pripevnená sprcha s hadicou, z ktorej tiekla len vlažná voda, ale to bolo v tých trópoch postačujúce. Voda odtekala do výlevky, do ktorej bol vyspádovaný aj odtok z umývadla. To nemalo svoj vlastný odtok, voda z neho tiekla priamo dole, na zem, čo bolo dosť nepraktické napríklad pri umývaní zubov. Ondrej si začal zuby umývať v sprche, ja som však tvrdošijne trval na používaní umývadla, a preto som si musel pred spaním opätovne umývať zapastované nohy. Tento krok späť v štandardoch, na ktoré som bol zo Slovenska zvyknutý, však bol práve tým zaujímavým.
Samostatnú kapitolu tvoril hmyz. Hmyz sa nachádzal skoro všade, dostal sa dokonca aj za moskytieru. Nebol problém nájsť v kúpelni velikánsku modlivku, na terase jašteričky (vraj gekoni), zdvihnúť tričko a vidieť spod neho utekať mega veľkého švába alebo si odfotiť pavúka usadeného na stene nad našimi hlavami.
Náš deň na Aow Leuk začínal okolo deviatej ráno. Obliekali sa priamo plavky a už sa aj išlo k moru, kde som si zvykol pár minút zaplávať. Pláž bola každé ráno posiata „hovienkami" - bol to piesok, ktorý vyhrabali kraby.
Raňajky sme väčšinou vynechávali, na desiatu sme si dali ovocie - najčastejšie ananás alebo pomelo, čo je vlastne taký väčší grapefruit obalený strašne hrubou šupkou. Dá sa kúpiť aj v bratislavských hypermarketoch, ale ide ešte o nedozreté, menej sladké plody. Veľmi dobrý bol ak vychladený kokosový orech. Pod touto palmou na pláži sme hľadali tieň. Ináč vedeli ste, že ročne zahynie viac ľudí po zásahu do hlavy padajúcim kokosovým orechom ako po útoku žralokov?
Na obed sme najčastejšie chodili do „jamajskej" reštaurácie nad plážou. Na to, aby sa stala našou najobľúbenejšou ju predurčovala už jej poloha. Pláž sme mali ako na dlani, ležalo sa priamo na drevenej podlahe, pohodlne opretý o leňošky. Terasa bola veľmi dobre ozvučená a hrala celkom dobrá hudba. Doteraz si pamätám ako sme tam prvýkrát poobede sedeli, pozerali na more a popíjali Breezer, keď zrazu začala hrať pesnička, ktorá mi bola povedomá. Nevedel by som povedať jej názov, nevybavil by som si ani klip, ale okamžite som si ju priradil podľa toho, ako znela ku Kings of Convenience. Bol to track Misread a postupne sme si vypočuli celý album (Riot on Empty Street). Spätne považujem práve relax na tejto terase za jeden z najlepších momentov počas tripu v Thajsku. Paradoxné na tom bolo, že keď som majiteľa a hudobného dramaturga v jednej osobe poprosil na druhý deň, či by opäť nemohol pustiť Kings, iba rozhodil rukami, že on nevie aký album od neho chcem a ukázal mi na hŕbu napálených, neoznačených CDčiek. Jedna z mála fotografií, ktoré vznikli na terase tejto reštaurácie:
Okrem Breezeru, ktorý sa pil skôr výnimočne, sme pili hlavne miestne pivá. Priznám sa, že som mal podobné predsudky ako Miloš Zeman voči Tatranovi, pretože akú tradíciu a meno už len môže mať thajské pivo. Prekvapilo ma však, bolo veľmi dobré. Na trhu boli tri veľké značky -Singha, Chang a Tiger. Mne sa už podľa etikety - biela so zlatým mytologickým (asi) drakom - najviac pozdávala Singha. Pivo bolo dosť silné, predávalo sa vo fľašiach s objemom 0,3 l a 0,6 l. Najlepšie bolo večer, keď už neboli také horúčavy.
Na obed aj večeru sme jedávali hlavne fried rice, teda vyprážanú ryžu. Ja som ju kombinoval predovšetkým s tofu a zeleninou, občas s krevetami, Ondrej uprednostňoval kuracie mäso. S rovnakými prílohami sa jedlo aj druhé najrozšírenejšie jedlo - pad thai - slíže. Denne som zjedol asi tri porcie ryže (o dvanástej, o štvrtej, a o deviatej). Na terase sme teda jedli, popíjali, čítali (Nick Hornby - Všechny moje lásky, The Game) a potom dosť často aj driemali. Na ostrove som si kúpil aj zošit a skúšal niečo písať, ale výsledkom je len zmätočný cestovateľský denník, rozpracovaná poviedka a list, ktorý už nikdy nedopíšem...
Teplota spolu s vysokou vlhkosťou vzduchu znemožňovali nejaký väčší pohyb. Na pláži sme síce hrávali plážový tenis, ale dlho sa to vydržať nedalo. More bolo extrémne teplé, na každej dovolenke som vždy nadával na studené more, ale teraz som zistil, že sa v ňom dá aspoň osviežiť. Tu som sa musel za osviežujúcou chladnou vodou potápať do väčších hĺbok.
Na pláži sa za ten týždeň otočilo veľké množstvo cestovateľov, od istého času sme tam boli my dvaja najdlhšie žijúcimi turistami. Miestni náš už poznali, ja som si šplhol u taxikára so strašne riedkou bradou (osem dlhých chlpov), ktorý bol veľmi zhovorčivý a poznal Vraťa Greška (ale už nevedel, že je to „zlatý chlapec z Tajova"), tričkom zo zápasu Slovensko - Česko. Mladí čašník za zas vždy tešil keď nás videl, vraj si precvičí angličtinu, ale neviem, či sme boli práve tí najlepší lektori:).
Aow Leuk sa opúšťal ťažko. Posledný večer sme prisľúbili, že sa sem vrátime zas o rok. Do fľaše od minerálky som nabral prsť bieleho piesku z pláže a do batohu pribalil kus škrupiny z kokosového orechu. Z nej som už v Bratislave skúšal vystrúhať prívesok v tvare listu, podobný, aký sme mali zavesený na kľúči od nášho bungalova. Ráno nás už čakal náš taxikár - futbalista, ktorý si pochvaľoval, že to tričko po vypratí vyzerá celkom dobre a definitívne sme opustili Aow Leuk. V prístave už na nás čakala loď smerom na Koh Phangan. Prvýkrát som bol trochu smutný, lebo aj napriek tomu, že nás čakal ešte jeden ostrov a potom Bangkok, opúšťal som miesto, ktoré mi prirástlo k srdcu.
Pláž o ktorej sa nedá písať, pláž ktorú treba zažiť...
