Údolie divých ruží

Existuje jedno nádherné miesto.
Krajšieho miesta snáď ni nieto.
I keď nebo sa tu snúbi s peklom
a udalosť sa tu šíry vetrom,
nemám naň ni krivého slova.
Jedine moje srdce v tele stoná,
v tom údolí divých ruží,
ktorého krásu len láska ruší.

Pod ťarchou lásky stonajú stromy,
pod ťarchou nerestí lámu sa stoly.
Je tu toľko krásy, až je to hriešne.
V očiach bezduchých je to smiešne.

Tu telá opojené slastnou vášňou,
telá tupené tou láskou krásnou,
vlnia sa spolu v slastnom objatí,
plnom adrenalínu, potom obliati.

Toľko krásnych ženských tiel.
Ďalšej knihy ďalší diel,
venujem im, tím krásnym ženám.
Viac čo dať im už vôbec nemám.

Vyziabnutou dušou len po jednej prahnem.
Ja čakám a z času si ďalšie sústo kradnem.
No nemám viac času. Už dochádza.
Moje srdce kdesi na večnosť odchádza.

Tu v údolí divých ruží
už nieto lásky, čo ma vzpruží.
Neušlo sa mi z nej. Došli zásoby.
To prázdno v duši mi len bolesť znásobí.

Každá žena je jedna divá ruža.
Každá z nich si už našla muža.
Len ja som ostal sám... bez páru.
Ako mám zmeniť tú lásku nestálu?