Genetika - Úvod

Sedel som. Sedel som a načúval som. Dom bol prázdny. Prázdnejší ako zvyčajne. Nepočul som ani hukot chladničky. Včera sa pokazila. Mal som pocit, že som jediný na svete. Osamotený. Sám pred Bohom. Sám pred osudom. Celkom sám.
Jediné čo prinášalo život do ticha medzi jesennými lúčmi zapadajúceho slnka, bol cigaretový dym rozplývajúci sa po miestnosti. Možno ak by som sa viacej započúval, počul by som aj zvuk dymu. Dokonalá samota. Netušil som, že niekedy dotiahnem niečo až do dokonalosti.
Cogito ergo sum. Chcel som prestať myslieť. Chcel som prestať byť. No bol som. A vedel som, že to tak rýchlo neskončí. Na to som nemal dosť síl... prestať byť.
Zahľadel som sa na starožitný dubový písací stôl pred sebou. Prezeral som si ho s takým záujmom, akoby som ho ešte nikdy v živote nevidel. Ale videl som ho. Kúpil som ho pred siedmymi rokmi na dražbe. V tom okamihu mi pripadal živý. Akoby mal charakter. A možno aj mal, a práve sa mi snažil niečo povedať. Možno chcel povedať svoj príbeh. A aj ho rozprával. Pomaly a svojským spôsobom. Na boku mal škrabanec. Vravel mi, že ho doškriabal jeden pán v montérkach, keď sa spolu s ním nedokázal premestiť cez dvere. Predok mal doudieraný. Vravel, že keď bol v knižnici, ktorú medzičasom zrušili, knihovník sedel na tvrdej stoličke s dreveným operadlom, a pri odchode ju deň čo deň zasunul prisilno a dorážal ňou doň. To všetko mi vravel. Svoj príbeh, ktorý som z neho vyčítal. A pri tom som myslel. Až priveľa. Až priveľmi som bol človekom.
Cigareta ma začala páliť medzi prstami. Prebudilo ma to z filozofovania a rýchlo som ju zahasil v popolníku. Tam pomaly dodymila. Dym sa v miestnosti rozplynul do neviditeľnosti. Život zastal. Už nebolo nič, čo by mi ho pripomínalo.
Cítil som sa presne ako tá cigareta. Niekoho som začal páliť, a tak ma zatlačil na nejaké miesto, aby som tam pomaly dodymil. Mohla za to moja zvedavosť? Možno. Ale kde by dnes boli ľudia bez zvedavosti. A aký má byť správny žurnalista, ak nie zvedavý? Flegmatický? Má sa vysrať na dianie vo svete a myslieť si, že noviny sa napíšu sami? Taktiež možno. Mal som sa zamestnať ako záhradkár. Kvety toho tak veľa nenakecajú.
Tou páliacou cigaretou som sa stal pred mesiacom. Bolo to presne dvadsiateho šiesteho apríla. Začal som sa zaujímať o genetický výskum a chcel som o tom napísať článok. Stretol som sa s pár ľuďmi, inteligentne sme sa porozprávali, pozisťoval som si fakty, vypočul názory obyčajných ľudí a do pár dní som to dal na papier. Článok mi schválili, dostal sa do novín, ľudia ho čítali. A tam sa stala chyba. Čítali ho. A čítal to i niekto, komu sa to veľmi nepáčilo. Ja som na tom nevidel nič zlého. Snáď sto krát som ten článok znovu a znovu prečítal, v nádeji, že nájdem niečo, čo by mohlo niekomu vadiť. Nenašiel som to. No niekto môjho šéfa presvedčil o akejsi závažnej chybe, ktorú som spravil v článku. Presvedčil ho až natoľko, že za presné tri týždne po tom, čo som začal zháňať informácie k článku o genetike, som skončil pri písaní rubriky o horoskopoch. Zbytočne som sa chcel dozvedieť dôvod. Odpovede som sa nedočkal Zatlačili ma, dal som výpoveď a teraz som dodymieval doma v pracovni. Čakal som kým zhasnem.
V tom niekto zaklopal na dvere. To ma úplne prebralo zo zasnívania. Pomaly a nenáhlivo som vstal zo stoličky. Hodil som ešte posledný pohľad na stôl a vykročil som k dverám. Ako zvyčajne, cestou som sa letmo pozrel do nástenného zrkadla, aby som sa uistil, či vyzerám dobre. Vošiel som do predsiene. Zastal som pred dverami a spýtal som sa: „Kto je?“
„Polícia. Otvorte?“ Policajtov hlas znel tvrdo a naliehavo. Pripomenulo mi to scénky z niekoľkých filmov. V každom to bolo asi tak, že ak dotyčný fízlom neotvoril, dvere sa i tak otvorili násilím. Myslel som si, že čo by sa asi tak stalo, ak by som neotvoril. Spravil by i tento policajt trik s vykopnutím dverí? Rýchlo som však prestal snívať, lebo ak by áno, tak som nemal chuť kupovať nový rám aj s dvermi. Kľudne som otvoril a pozrel som na policajta s otázkou vyrytou v tvári: „Čo si želáte?“ Odpovede som sa nedočkal. Silné ruky ma ľahko ovládli, a už som si len stihol uvedomiť chladný pocit na zápästí. Pri tom som na pol ucha, úplne zaskočený, počúval policajta vymenúvajúceho moje práva ako otčenáš.