Ako som si oblubila indicke vlaky

Tento prispevok patri medzi "Odchod z Dilli" a "Konecne more", kde chyba nasa cesta do Goa. S Marekom sme sa dohodli, ze ju napisem z mojho pohladu. Skor som to vsak jednoducho nestihla :) Okrem toho som si musela nechat v hlave trochu utriast vsetky tie "sialenosti" z cestovania indickymi vlakmi.
  India ma jednu z najvacsich zeleznicnych sieti na svete (pribl. 63000 km trati). Obrovske masy ludi (denne vraj okolo 13,5 miliona) sa presuvaju z jednej strany krajiny na druhu. Cestuju za pracou, za rodinou... Kvoli turistike zvacsa len cudzinci. Medzi nimi aj my :)
  Na trasu Dilli - Ahmedabad sme si kupili miestenky do triedy 3A (3-tier Airconditioned Chair). Nemame predstavu, ake to bude, lebo listok bol skoro 5 krat drahsi ako sleeper class. Marek triedou 3A este necestoval, pre mna to bude uplne prva skusenost s indickym vlakom.

Nastupujeme dobre najedeni, v malych ruksakoch mame pripravene vsetky potrebne veci - spacak, retaze a zamky na zabezpecenie batoziny, vodu a keksy. Vagony nie su rozdelene tak ako u nas. Su otvorene, medzi jednotlivymi "kupe" su len priecky, dvere su len na zaciatku a na konci vagonu. Miesta najdeme rychlo. V kupe s nami cestuju dvaja mladi indovia a starsi sikhsky manzelsky par. Batozinu skladame pod sedacky a Marek ju pripevnuje retazami. Jeden zo spolucestujucich nam tvrdi, ze to nie je potrebne, nie sme predsa v sleeper class. V ruksakoch vsak mame vsetky veci, nechceme riskovat, ze o ne prideme. Mladi indovia sa s nami pustaju do rozhovoru. Pytaju sa odkial sme, ako dlho sme v Indii, kolko este zostaneme. Velmi zabavny im pripada pocet obyvatelov Slovenska (cela SR ma populaciu ako polovica Dilli). Dozvedame sa, ze obaja robia pre National Punjabe Bank. Su na to hrdi, je to najvacsia nestatna banka v Indii.

Sikhski manzelia cestuju z Punjabu do Ahmedabadu za rodinou. Zena celu cestu nepovie skoro nic. Jej manzel sa vsak stale smeje, pocuva, je zvedavy. Po anglicky rozumie, ale nerozprava. Vsetky otazky hovori mlademu indovi v punjabskom jazyku, ten nam ich preklada do anglictiny. Sikh vyzera vyborne - svetle punjabi (dlha tenka bavlnena kosela s volnymi pohodlnymi nohavicami), k tomu velky svetly turban, dlha biela brada, na zapasti sikhsky naramok. Lepsieho spolucestujuceho sme si ani nemohli zelat.

Vlakovi zamestnanci nam rozdavaju vodu a uteraky. Potom sa nas pytaju, ci chceme vegeratiansku alebo nevegetariansku veceru. V cene listka je teda aj jedlo... To sme nevedeli. Objednavame si vegetarianske a len dufame, ze toho nebude vela. Najskor dostaneme strasne stiplavu paradajkovu polievku s tvrdymi tycinkami na zahryznutie. Sikh nam s Marekom tie svoje hned rozdeli. On vraj aj tak nema zuby, takze by ich nemal cim pohryzt. Po chvili nam donesu hlavne jedlo - dhal (sosovica), paneer (syr v omacke), ryzu a capati (placky). V duchu si nadavame, ze sme sa uz navecerali. Marekovi sa podari zjest skoro vsetko, mne ledva polovicu. A to uz sa Sikh chysta, ze nam rozdeli aj svoju porciu :) Indovia veceru doplnaju roznymi zazivacimi zvukmi - mliaskaju a grgaju, akoby medzi sebou sutazili. Obcas za takym poriadnym odgrgnutim nasleduje aj vesely uznanlivy vykrik - radost z dobreho zazivania :) Marekovi sa to velmi paci. Aby nezostal v hanbe, pridava sa ku "koncertu". Grganie mu velmi nejde - zatial je zhruba len na urovni Sikhovej manzelky - ale mliaskat sa mu dari skoro najhlasnejsie zo vsetkych. Nikto nepochybuje, ze mu chuti :)

Po veceri dostavame vankuse, plachty a deky a mozeme ist spat. Som velmi prejedena. Klimatizacia je vypnuta, okna sa otvorit nedaju. Vo vozni je vydychany vzduch a velmi teplo. Pokusam sa zaspat, ale je mi tazko. Prepotene oblecenie sa mi lepi na kozu, prezliect sa niet do coho. Ziadna sprcha. Prichadza moja prva kriza od prichodu do Indie - v tejto chvili fakt pochybujem, ze to budem schopna fyzicky zvladnut. Bez sprchy, teplej vody, kozmetiky, bez moznosti kazdy den si obliect ciste veci. S prebdenymi nocami stravenymi v natriasajucich vlakoch... Asi hodinu sa takto lutujem, potom si aspon namocim do vody uterak, studeny si ho dam na hlavu a konecne sa mi podari zaspat.

Po noci plnej sebalutosti sa prebudzam na stuchanec od vlakovej obsluhy. Rozdavaju tacky s keksami a cajom. Pomaly rozliepame oci. Sikhovi sa v noci zosmykol z hlavy turban. Ma dlhe biele vlasy po plecia. Viaze si ich do uzla tesne nad celom, potom si na hlavu postupne namotava turban. Zaujimave divadlo. Skladame lehatka. Jeden bankar este spi, druhy niekam odbehol. Slnko pomaly vychadza, nad krajinou za oknom sa vznasa jemny opar, svetlo je makke, ruzovkaste. Zrazu Sikh zacne polohlasne, mierne spevavo odriekat basen (modlitbu?). Sedime s Marekom bez slova, na kolenach nam lezia male tacky s cajom. Pocuvame stareho pana. Za oknami ubieha krajina. Ten stav duse sa da tazko opisat. Pokoj? Pokora? Nocna sebalutost mi teraz pripada velmi smiesna. Kriza je prec. Som velmi rada (a myslim, ze aj Marek), ze mozem prezivat tuto chvilu, v tomto vlaku, s tymito ludmi, prave v tejto krajine.

Cely vozen pomaly oziva. Ranajkujeme, umyvame sa, prehodime zopar viet so spolucestujucimi. Vsetci vystupujeme v Ahmedabade. Najskor sa lucia bankari, potom aj Sikh s manzelkou. Je velmi srdecny. Asi sme mu prijemne spestrili cestu :) Aj on nam.

V Ahmedabade cakame asi hodinu a pol na vlak do Margaa (stat Goa). Na stanici sme opat atrakciou pre miestnych. Nedaleko nas sa vytvara hlucik deti, ktore sa nas striedavo odbiehaju spytat, ako sa volame a potom rychlo utekaju prec. Zabava aj pre nas :) Nas vlak prichadza poloprazdny, mame miesta v 2. triede sleeper. Taketo cestovanie uz Marek pozna. Sedime na rozkladacich bocnych sedackach pod oknom, kde mame aspon ciastocne sukromie. Vozen je starsi. Na rozdiel od 3A je bez vankusov, uterakov a plachiet. Nie je klimatizovany, takze si mozeme otvorit okna. Vdaka tomu je vo vozni stale cerstvy vzduch a prijemny prievan. Na staniciach nastupuju rozni predajcovia a robia s cestujucimi obchody. Predavaju vodu, sladkosti, zmrzlinu, pera, ovocie, zeleninu, placky, dokonca aj nove podrazky na topanky a zipsy. Pomedzi nich sa prepletaju vlakovi zamestnanci, ktori ponukaju napoje a jedlo. Vsetci prechadzaju cez vozne a vykrikuju nazov svojho tovaru. Kazdy ma taku vlastnu mantru :) Najcastejsie pocujeme rozne variacie na caj a kavu: "Tchai, tchai, coffee, tchai, masala tchai, coffee, tchai,..." Su neunavni. Cestovanie vlakom na Slovensku mi uz asi bude pripadat velmi nudne.

Cesta prebieha kludne a nad ocakavanie prijemne. S prekvapenim zistujem, ze si ju fakt uzivam. Spolucestujuci si nas stale zvedavo obzeraju a s usmevom komentuju vsetko, co robime. Citame knihy, rozpravame sa. Od jednej predavacky si kupujeme banany a spolu s keksami si ich davame na obed aj na veceru. Den ubieha velmi rychlo. Prichadza cas na spanok. Na spolucestujucich vidime, ze su zvedavi, ako budeme spat my. Vytahujeme spacak, plachtu a nase 2 male belase IKEA vankusiky. Okamzite vzbudzuju pozornost. Jedna indka so smiechom a bez zabran jeden z nich berie a obzera si ho. Nevieme, ci ju zaujala jeho farba, alebo mini velkost. Zrazu putuje z ruk do ruk aj po vedlajsich kupe. Nezostava nam ine, len sa usmievat a dufat, ze ho dostaneme spat. Nastasie sa vracia :)

Ked sa indovia dostatocne vynadivaju na to, ako a v com budeme spat, vsetci sa ukladame. V noci nas niekolko krat zobudia predajcovia caju, ktori svoje "tschai, tschai, coffee, tschai" vykrikuju bez ohladu na cas. Inak spime vyborne.

(Nasleduje den 7 (12.03.06) "Konecne more")