V sobotu rano (13/10/2001) budik trha moje sny o dost skor ako po ine soboty. Mam v plane pozriet si Benatky. Crta sa pekny vikend, skoda nevyuzit mozno jeden z poslednych slnecnych jesennych vikendov a relativnu blizkost Benatok od Ljubljany (okolo 240 km).
Ako zvycajne, Ljubljana rano spi v totalnej hmle. Vcelku rychle vsak upalujem po dialnici smerom na juho-zapad a zanechavam ju v dialke za sebou. Blizim sa k pobreziu, slnko zacina pripekat.
Na slovinsko-talianske hranice som prisiel v slnecnej nalade predpokladajuc, ze je to len formalita a ze sa o 10 minut uz budem sunut dalej po talianskych dialniciach. Je to vsak mylny predpoklad. Najprv cakam v dlhej sore aut. Mam dojem ze kazdy druhy slovinec ma v dnesne rano v plane prekrocit hranice na tom istom hranicnom prechode ako ja. Odolavam pokuseniu vratit sa naspat.
Slovinskemu colnikovi sa dnesne rano nevydarilo. Ma blbu naladu, skusa to na mna. Musim si s nim pokecat, teda skor on so mnou. Odkial som? Co robim v Slovinsku, kde byvam, preco nemam pracovne povolenie, a co viza? Kam idem? Preco? Otazky, otazky, otazky. Mam spravne odpovede, mne sa rano celkom vydarilo. Pusta ma zo svojej krajiny.
Taliansky colnik ma vita imperativom "Green Card!!!". Na prevelike stastie som si tuto kartu (potvrdzujucu, ze auto je poistene aj v zahranici) rano intuitivne pribalil do batozka, podavam mu ju s usmevom. Zabera to. S usmevom mi ju vracia, a pusta ma v ustrety dalsim dvom talianskym "tigrom".
Mam pocit, ze timto dvom sa dnesne rano »vydarilo« rovnako ako slovinskemu colnikovi. Musim zaparkovat auto vo vedlajsom pruhu a zacina druhe kolo vedomostnej sutaze "My mame otazky, vy skuste mat tie spravne odpovede". Tusim sa im nezda moja nulova pokryvka hlavy. Asi im niekoho pripominam. Kam idem? Koho je toto auto? A preco ma slovensku znacku? Kupil som si ho ja? (nie daroval mi ho Matelko!) Kde robim? Preco idem do Benatok?...Jeden z nich pritvrdzuje poziadavkou, aby som otvoril kufor. Nepriecim sa, nic v nom nemam. On sa vsak musi presvedcit sam. Do ostatnych priestorov auta sa uz nenecha pozyvat. Otvara si ich sam - ruksak, spolujazdcovu priehradku, vsetko v nej. Otvara kapotu a hladi na motor. Zamracene sa v nom stura asi 5 minut. Ja som v pohode, vravim, mne sa dnesne rano celkom vydarilo. Zacinam mat vsak dojem, ze by som sa mozno uzivil ako prototyp filmoveho zlocinca. Urcite aspon v talianskych telenovelach. Je im to stale divne - holohlavy Slovak prichadza zo Slovinska do Talianska a tvrdi, ze ide do Benatok na vylet. Mne to divne nie je. Tym padom maju oni robotu a ja uskrnky v duchu. Po 20 minutach nic nenasli. Dve »pasovane« slovinske jablka a 2 slovenske musli tycinky ich nezaujimaju. Cakali asi nieco podstatne viac. Skusam ich "dorazit" otazkou, kde je zmenaren. Vidim ju 50 metrov pred sebou, som vsak zvedavy, ci o nej vedia aj oni. Ukazuju mi spravnym smerom a velkoryso ma pustaju do ich krajiny - ako obycajneho turistu. Ziadny zlocinec, ziadny terorista sa tentoraz nekonal.
Dialnica do Benatok je nudna svina. Takmer zaspavam. Keby som nemusel soferovat a sem-tam zaplatit nejaky ten dialnicny poplatok, asi by som si aj zdriemol. Nastavujem si CDcko o 20 decibelov hlasnejsie a pustam sa do spevu/kriku. Predbiehajuci soferi sa trosku divia. Ja nie - spanok je nateraz zahnany.
Cestou rozmyslam, ci su vsetci dealeri aut v Benatkach prihlaseni na urade prace alebo nie. V tunajsich pomeroch by to bolo jedno z najmenej vynosnych a najneuzitocnejsich povolani. Maju vsak moznost prihlasit sa na rekvalifikacne veslarske kurzy. Idu dost na odbyt, vody neubuda. Snazim sa v duchu si predstavit nejakeho dealera aut - bezdomovca v Benatkach. Istotne by to bola jedna z najhorsich kombinacii. Zakladom by nebolo mat kartonovu krabicu, ale zachranne koleso alebo nafukovacku.
Zo zrejmych dovodov som nuteny odstavit auto na centralnom parkovisku na okraji Benatok, v casti Tronchetto. Sami Taliani sa asi nevedia dohodnut, ci "ch" v Tronchetto vyslovovat ako c (s makcenom) alebo ako k. Ja si vyberam k.
Predkovia prevadzkovatelov parkoviska, kde som zaparkoval, istotne ryzovali na Klondajku, ich vnuci ryzuju v Benatkach. Za den parkovania si uctuju v prepocte okolo 700 korun na kazde osobne auto. Dobre ze netrpim rozdvojenou osobnostou a ze som sem neprisiel na dvoch autach...
Do centra Benatok sa musim vybrat inym dopravnym prostriedkom. Z Tronchetto mam 2 moznosti. Bud si prenajat cln-taxik alebo si pockat na MHD. To prve mi pripada ako zbytocne minanie penazi, takze ostavam cakat na "zastavke" zvierajuc v ruke zakupeny maly listok. Som zvedavy, co pride. Mestsku hromadnu dopravu v Benatkach zabezpecuje siet stredne velkych dopravnych lodi-autobusov, do ktorych sa nasuka v pohode aj 50-60 ludi. Takze staci si kupit listok, orazit si ho a nastupit. Vyhodne je natlacit sa dnu medzi prvymi, lebo nie vsetci ludia, co sa dostanu dnu maju aj miesto na sedenie. Ako prve sa obsadzuju miesta na otvorenom predku lode, potom miesta v zadnej casti lode - je to uzavrety priestor s velkymi oknami.
Prichadza "stvorka" - autobus-lod cislo 4, ktory by ma mal podla rozpisu odviezt z Tronchetto na Plazza di St. Marco. Je pekne, slnecno, teplo, sadam si dopredu. Nemam s tym problem, so mnou nastupuju do prazdnej lode uz len niekolki Japonci. Naschval som si vybral stvorku - jej trasa vedie z Tronchetto cez velky Benatsky kanal a konci na namesti svateho Marka. Cela plavba trva asi 40 minut. Casovou narocnostou mi to pripomina MHD v Bratislave. Vo vsetkom ostatnom je to vsak diametralne odlisne. Pozdlz celeho hlavneho kanala maju autobusy-lode viacero zastavok. Stvorka stoji len na niektorych z nich. Je zaujimave sledovat, s akou presnostou vie sofer-kormidelnik pristavit pri tej ktorej spravnej zastavke.
Blizime sa do centra, ludi na zastavkach pribuda, lod sa ponara o cosi viac. Zhruba polovica z nastupujucich ludi su turisti, druha polovica su domaci. Panicky, nahliace sa z obchodu s plnymi taskami domov, rodinka na sobotnajsom vylete, diskutujuce dochodkyne, ...Miname mnozstvo odparkovanych lodi, lodiciek, clnov a clnkov. Policia, ambulancia, taxiky - vsetci tu pouzivaju clny. Plavime sa okolo benatskeho kasina. Neodporuca sa prehrat vsetko. Treba si nechat na taxik alebo aspon na plavky. Hlavna brana britskej ambasady tiez usti do vody. Urcite nepoznaju rady zaujemcov o viza cakajucich pred budovou. Cim viac sa blizime do centra, tym viac pribuda i gondol na velkom kanali. Marne sa vsak snazim zachytit zname "O Sole Mio" niektoreho z gondolierov. Najtiaz ak niektory z nich vyhrava na harmonike. Romantiky trochu ubuda.
Na predposlednej zastavke sa stvorka naplnila uplne, som rad ze sedim. Nechcel by som sa postojacky tlacit na okraji lode. Po 40 minutach jazdy stvorka vypluva vsetkych cestujucich na konecnej, v blizkosti Plazza di St. Marco. Na cestu opacnym smerom sa uz tesi hrstka dalsich turistov.
Kratkou alejou obdarenou mnozstvom stankov s neuzitocnymi (jarmocnymi) hlupostami sa vydavam do centra. Cim dalej tym viac sa musim brodit neidentifikovatelnou masou turistov. Na namesti sv. Marka je to najhorsie. Zisla sa tu polovica vsetkych japoncov, jedna tretina vsetkych americanov, a takmer dve patiny z kazdej narodnosti na aku si viem v tom chaose spomenut. V jednu chvilu sa tu nachadza jedna tretina vsetkych fotoaparatov vyrobenych do roku 2000.
Namestie sv. Marka je zname mnozstvom holubov, ktore sa daju krmit priamo z ruky. Dnesny den holuby nemaju kam pristavat. Vsetko je plne. Pristavaju na pleciach a hlavach prekvapenych turistov. Seru kde sa len da a na koho sa len da. Sikovne sa uhybam.
Odfotim "povinne" sceny (bazilika Sv. Marka, Palazzo Ducale, hodinova veza) a utekam z tejto tlacenice. V tretej ulicke od namestia vbehnem do narucia reklam Mc'Donaldu. Neromanticky zahanam hlad jednym z ponukanych menu. Musim si vsak 10 minut postat v dalsom rade - na to, aby som si vobec niekde sadol a v "pokoji" sa najedol.
Zahybam cim dalej tym hlbsie do srdca Benatok. Ulicky, kanaly, ulicky, kanaly. Nevadi mi, ze neviem, kde som. Citim slnko na pravom lici, orientacia je tym padom jasna. Viackrat sa vsak musim vratit zo slepych uliciek a skusat ulicky nove. Niektore kanaly totiz nemaju prechody alebo mosty. Na frekventovanejsich miestach gondolieri hlasno ponukaju svoje sluzby. Par turistov sa necha zlakat a vezu sa pomalym tempom v ustrety novym a novym kanalom. Fotim ich.
V stanku kupujem par pohladnic. Znamky nemaju. Vsetci tvrdia, ze znamky dostat len v trafikach. Nepovedali v ktorom meste. Trafiky nikde nevidim. V jednej zapadnutej ulicke nakoniec jednu najdem. Okrem cigariet maju aj znamky. Lepim ich na pohladnice.
Turistov uz pomaly ubudlo - znak toho, ze som v menej navstevovanej casti mesta. Pribuda vsak pradlo rozvesane na snurach tahanych od domov na jednej strane kanala po domy na druhej strane. Skusam sa vybrat sa smerom k moru, k hlavnej "promenade". Potrebujem dostat slnko z praveho lica do tvare. Na tretikrat sa mi to podari. Spletou uliciek a kanalov sa blizim k moru. Turistov, stankov a ruchu pribuda.
Na konci promenady, v kaviarni s vyhladom na more a naprotivne otrovceky si dozicim siestu v tejto dnesnej palave. Popijam kapucino a pisem par pohladnic. Domaci tu vyzeraju nejak spokojnejsie. Turistov je tu pomenej.
Povzbudeny kofeinom a davkou studenej vody na hlavu z blizkej fontanky sa opat pustam do toho labyrintu. Nemusim si vyberat smer, ulicky a kanaly ma vedu same.
Nemam zlutovanie. Objektivom fotoaparatu rusim sobotnajsiu poobednu siestu kazdej ulicky, kazdeho kanala, ktore sa niecim lisia od tych predoslych. Vyprate pradlo, ktore sa susi na zinke. Cvak. Macka vyhrievajuca sa na odstavenom clne. Cvak. Miestne sidlo komunistickej strany. Cvak. Turisti odovzdani do gondolierovych ruk a jeho sikovnosti. Cvak... Cvak. Filmov ubuda. Pribuda okamihov schovanych v cerni kazety fotografickeho filmu.
Zrychlujem svoje kroky. Pomaly sa blizi cas, kedy by som sa mal pobrat naspat. Teraz som uz na opacnom konci Benatok. S nevolou sa otacam naspat. Intuitivne hladam cestu k Plazza di St. Marco. Cesta ma zavedie k najznamejsiemu mostu cez Grand Canal – Rialto. V jeho blizkosti stretavam snad vsetkych dnesnych turistov. Obdivujem zrucnost gondolierov, snaziacich sa prekluckovat v kakofonii zvysnych plavidiel.
Prichadzam na namestie sv. Marka. Pomaly sa zvecerieva. Oblohu zlatom dlazdi oktobrovy slncovy kon. Priecelie baziliky sv. Marka, zlate mozaiky nad vstupnou branou, ruzovo-biely Palazzo Ducale - vsetko to hori v poslednych lucoch dna. Ludi tu od obeda neubudlo. Skor naopak. Frustracia holubov dosahuje dnesne maximum.
Bola uz tma, ked ma stvorka bezpecne dopravila na Tronchetto. Cestou sme na Grand Canale stretli mnozstvo vysvietenych gondol. Zacal nocny benatsky zivot. Dnesny den bol jeden z tych obycajnych benatskych dni. Neuspesne sa snazim predstavit si karnevalovu sezonu...
