(hmm, tak dnes to bude kus dlhsie)
Na ranajky zajdeme do Safari restauracie. Syrovy sendvic je uz klasika. Tento je vsak mierne palivy - kuchar na syr nasypal zmes korenia. Velmi chutne. Masala caj Lenke trochu uvolnuje hrdlo.
V banke Marek zamiena cestovny sek za rupie. Opat sa stretavame s "ochotou" a "customer-oriented" pristupom indickych uradnikov. Sme na to zvyknuti a len sa z toho v duchu smejeme.
U miestneho obchodnika kupujeme pre Lenku dve dlhe bavlnene kosele. Jednanie sa o finalnu cenu je zdlhave, ale nie neprijemne. Vsetci sa na tom bavime, usmievame sa na seba a horekujeme a lamentujeme nad ponukou toho druheho. Nakoniec sa dohodneme na cene, ktora je sice trochu vyssia, ako sme za kosele chceli povodne dat, ale vravime si, ze nech. Za to natahovanie sa to aj celkom stalo. Odchadzame v dobrej nalade. Konecne bude mat Lenka v com cestovat vo vlakoch a autobusoch tak, aby jej netrcalo pol chrbta :-) Obchodnik nas vyprevadza s usmevom a nuka nam dalsi tovar.
Chceme zajst na internet, ale vo vsetkych internetovych "kaviarnach" (kavu tam nedavaju ani nahodou) je pripojenie straaasne pomale, alebo vobec nefunguje.
Cestou do hotela sa stavime v statnom obchodiku. Ceny su tu fixne, ziadne dohadovanie sa o cenu nie je potrebne. Kupujeme 4 male a velmi pekne batikovane obliecky na vankuse a celkom peknu malu batiku - obraz.
V hoteli preckame najvacsiu horucavu. Teplota sa moze blizit k 40-ke. Dole v restauracii, pri jazierkach s lotosmi, si davame lassi a odchadzame k zapadnym chramom - najvacsej atrakcii v Khajuraho.
Chramovy komplex v Khajuraho patri popri Taj Mahale v meste Agra medzi najhlavnejsie indicke atrakcie. Chramy boli postavene pocas panovania dynastie Chandela. Vacsina z nich vznikla medzi rokmi 950 a 1050 n.l. - pocas cca 100 rokov trvajuceho tvoriveho "vybuchu". Tak ako zaujme ich krasa, tvary, velkost a dokonalost, rovnako je zaujimave, preco vznikli prave tu, v mestecku Khajuraho, ktore nie je a ani nikdy nebolo ziadnym vyznamnym mestom. Je zahadou, preco panovnici dynastie Chandela zhromazdili tisicky robotnikov, aby pocas desiatok rokov prac vytvorili tuto nadheru prave tu. To sa uz asi nedozvieme. Ich volba sa vsak postupom casu ukazala byt ako velmi vhodna. Vdaka odlahlosti tohto miesta boli chramy na dlhe desiatky a stovky rokov zabudnute a vyhli sa tak zniceniu pocas moslimskych najazdov.
Chramy su nadhernou ukazkou Indo-Aryanskej architektury. Nikde inde vsak nie su tak bohato zdobene, ako prave tu. Okolo nich, na ich vonkajsej fasade sa v dvoch, niekde v troch radoch nad sebou, nachadzaju kamenne sochy, sosky a susosia unikatnej a preciznej umeleckej prace zobrazujuce rozne vyjavy zo zivota spred tisic rokov. Bohovia a bohyne, tancujuce zeny, muzikanti a bojovnici, skutocne a myticke zvierata.
Avsak 2 veci zaujmu na chramoch asi najviac - zeny a sex. Na kazdom chrame mozno vidiet kamenne sochy nahych, pozujucich nebeskych nymf (apsary), tancujucich, upravujucich si vlasy, zdobiacich sa hennou, ... No a medzi tym mozno najst vytesane kamenne eroticke susosia (mithuna), spodobujuce rozne pozicie z Kamasutry.
Vyzbrojeni 3 litrami vody a 4 balickami keksov vchadzame pred druhou hodinou do arealu. Platime po 250 rupii za osobu. Uz si pomaly zaciname zvykat, ze cudzinci platia vstupne k pamiatkami zhruba 20-nasobok toho, co domaci :-( Celu batozinu nam kontroluju vojaci.
V areali je pomerne prazdno. Okrem nas je tu len zopar turistov. Jeden zo straznikov nam vysvetluje, ze je este prilis teplo a ze vacsina navstevnikov pride az podvecer.
Okolo chramov je velmi pekny upravovany park s pokosenym travnikom a kvitnucimi krikmi. Je tu neskutocny pokoj a ticho. Ozyvaju sa len piskajuce burunduky (male vevericky). Velmi prijemne miesto.
Chramy si prezerame velmi pomaly, mame na to cele popoludnie. Vacsinu casu travime v tieni niektoreho z nich a sediac obdivujeme, co to ti chudaci robotnici pred 1000 rokmi vysekali do kamena. Neskutocne jemna a precizna praca. Uvazujeme nad tym, ci by bol v sucasnosti niekto schopny spravit nieco podobne.
Prezerame si aj zname eroticke vyjavy. Je ich tu menej, ako sme ocakavali. Su roztrusene medzi ostatnymi sochami a treba ich hladat v roznych kutoch a vyklenkoch. Od sprievodcu sa dozvedame, ze sem do Khajuraha chodia mladomanzelia na medove tyzdne - pre inspiraciu.
Postupne zacinaju prichadzat dalsi a dalsi navstevnici. Mnohi sa pristavia, prehodia s nami par slov (celkovo mozno uz 5000x sme v Indii odpovedali na otazku, odkial sme), alebo si nas aspon zvedavo obzeraju.
Pri jednom chrame sedia v tieni dve Indky. Mavaju na Lenku, aby si prisadla. Pytaju sa jej, ci vie hindi. Lenka kruti hlavou, ze nie, ze len anglictinu. Zacnu sa spolocne dohovarat rukami, nohami. Vela posunkov funguje ako svetovy jazyk :-) Chcu, aby si ich Lenka odfotila, co ona neodmietne a s radostou robi portret. Pytaju sa jej, ci je vydata. Lenka ukazuje na prstienok, ze ano. Pytaju sa, ze kolko ma deti. Ziadne. Ony sa chvalia, ze obe maju po styri deti. Chcu tiez vediet, ci tu ma manzela. Lenka ukazuje, ze ano, ze je niekde na opacnej strane chramu a naznacuje Marekovu bradu. Hned vedia o koho ide. Veselo do seba stuchaju a cosi si rozpravaju. Asi nieco na sposob: "vies, vies, to je ten s tou bradou...". Za chvilu k zenam prichadza Marek a robi im spolocne fotky. Obidve su nizucke. Lenka so svojou (na nase pomery) priemernou vyskou ich prevysuje skoro o hlavu. Znovu sa nas pytaju na deti. Marek ukazuje, ze zatial ziadne. Tak nam veselo prstom ukazuju na eroticke vyjavy nad nimi a potom na brucho. Nieco v zmysle: "toto treba robit, aby ste mali deti". Smejeme sa spolu s nimi. Nakoniec nam pisu svoju adresu, aby sme im poslali fotky. Adresu vsak pisu pismom hindi. Netusime ani len, co je meno, co je ulica a co je mesto. Lucime sa s nimi.
Cestou k dalsiemu chramu ich opat stretavame. Vedu so sebou mladeho Inda, ktory nam ich adresu prepise do latinky. S usmevom nam hovori, aby sme im tie fotky urcite poslali, lebo ich velmi chcu. Nuz, sme pre nich zrejme atrakciou.
Pri dalsom chrame stretavame dve male dievcatka. Fotime si ich. Ich matka nam hovori, ze im mame za to nieco dat. Vytahujeme z ruksaka zopar malych cukrikov a kladieme ich do natrcenych dlani. Matka ukazuje, aby sme im dali peniaze. Krutime hlavou, ze nie. Snazime sa drzat toho, k comu turistov vyzyvaju indicke urady - nedavat detom peniaze. Rodicia ich casto vyuzivaju na zobranie. Videli sme raz, ako cisto a pekne oblecena matka posielala za nami dieta. Dieta bolo spinave, otrhane, neucesane - zrejme "pracovne" oblecenie. Tieto male baby su s cukrikmi spokojne, s radostou ich drzia v malej spinavej dlani. Matka im este nieco hovori. Male sa za nami rozbehnu a kricia: "Halo, rupi? Halo, rupi?" Rupie im vsak urcite davat nebudeme. Odchadzame od nich.
Chvilu sa este tulame okolo chramov. Slnko pomaly zapada, je krasne makke svetlo. Robime posledne fotky a odchadzame z arealu.
V stanku pri ceste si kupujeme dzus, vodu a cipsy. Sadame si pri jazere pod strom a zaciname skromnu, ale chutnu veceru. Prichadza k nam mala, zosuverena starenka. Pyta si peniaze. Davame jej zopar minci. Marek posunkom naznacuje, ci si da z cipsov. Prikyvuje. Nechava si ich nasypat do dlani prikrytych kusom sari (indicke zenske oblecenie). Uzkostlivo sa snazi vyhnut sa co i len nahodnemu kontaktu s nami. Vidno, ze taketo pohyby ma v krvi. Spolu hadame, ze asi patri do kasty nedotknutelnych - najnizsej spolocenskej vrstvy. Dalsia z tvari Indie.
Chrumeme cipsy, zapijame ich dzusom a starenka na nas pozera. Zahadne sa usmieva a prikyvuje hlavou. Zrejme si neuzije vela pozornosti od vlastnych.
Po chvili k nam prichadza cierna koza. Je ich tu na ulici vela. Tato vsak je dost odvazna na to, aby k nam pristupila a zacala sa zaujimat, co to mame. Hadzeme jej par cipsov na zem. Hltavo ich z prachu zbiera jazykom. Chutia jej.
A tak spolocne pozorujeme miznuce slnko za jazerom - nedotknutelna mala starenka, dvaja unaveni belosi a nenasytna cierna koza. Nad hlavami sumia listy stromov. Prikryte serom, zacinaju lovit netopiere. Pokoj.
Starenka po chvili odchadza a pristupuje k nam Ind. Predstavuje sa ako ucitel na tunajsej skole. Hovori nam, ze by sme zajtra mohli prist k nemu domov na navstevu. Vraj pripravuje svadbu. Vysvetlujeme mu, ze zajtra rano odchadzame do Orchhy. Chlapik zacina byt dotieravy. Snazi sa cim dalej tym viac nas presvedcit, aby sme ho sli navstivit teda dnes vecer. Nepozdava sa nam to. Vysvetlujeme mu, ze dnes vecer si ideme pozriet tanecne predstavenie. Stale na nas tlaci. Nase tri krat "nie, dakujeme" mu nestaci. Radsej teda odchadzame.
Tanecne predstavenie v kulturnom centre Kandaryia sa zacina o 19:00 hod. Prichazame o 20 minut skor. Cena listka 300 rupii/osobu nas poriadne vytrhla z vecerneho pokoja. Vravime si "no nech" a dufame, ze to bude stat za to. V zostavajucom case do predstavenia si pozerame tunajsi obchod s indickym tovarom. Maju tu vela peknych veci. Su dost drahe, ale vyzeraju byt kvalitne. Popijame masala caj.
Tanecne vystupenie je v klimatizovanej hale. V hladisku su zvacsa postarsie manzelske pary - zrejme turisti z nejakych organizovanych zajazdov. No a potom my dvaja - dve zaprasene, unavene, spotene individua.
Vedla javiska je rozlozena 4-clenna kapela. Jeden muza cely vecer uzasne a bez unavy trieska do bubnov, jeden spevak, jeden "klavesak" a jedna spevacka (velmi pekna Indka).
Predstavenie sa zacina kratkym tancom - modlitbou. Nasleduju tance z niektorych indickych statov. (Madhya Pradesh, Rajastan, Tamil Nadu, Gujarat, Punjab). Cele vystupenie "odtancuje" jeden subor, ktory si pocas prestavok meni kroje podla prislusnych statov. Je to dynamicke, je to farebne, je to skvele. Marek foti ako o zivot. Organizovani turisti akoby len z povinnosti po kazdom tanci trochu zatlieskaju. Marek tlieska tak, ako foti - tiez o zivot. Lenka ho tisi, zalahlo jej v usiach.
Odchadzame velmi spokojni a nelutujeme to vysoke vstupne. Ak by sme mali odporucit, tak radsej vidiet toto, ako tu vcerajsiu svetelnu show. Proste zazitok na dlhe roky.
Na hotel prichadzame poriadne unaveni. Bol to narocny den.
Lenka sa vecer neciti najlepsie. To nachladnutie z vlaku nepolavuje. Uvidime, ake to bude rano. Zajtra totiz planujeme odist do Orchhy.
