Rano balime veci a ideme na ranajky v nasom hoteliku. Objednavame si syrovu omeletu. Po chvili chlapik donasa omeletu, v ktorej vidime kusky paradajok. Ochutnavame. Po syre tam nie je ani stopy. Pytame sa, ci je to naozaj syrova omeleta. Chlapik odpoveda, ze nie, lebo syr sa im uz minul, tak nam urobili omeletu paradajkovu. No proste India :-)
Platime za ubytovanie, zbalene ruksaky nechavame na recepcii a odchadzame do komplexu Tsuglagkhang, oficialneho sidla Dalai Lamu a tibetskej exilovej vlady. Je to kusok ponize McLeod Ganj.
Cestou tam miname popri ceste velmi vela zobrakov. Vacsina z nich su leprotici. Nikde inde v Indii sme ich nevideli tak vela na jednom mieste. Zopar z nich, hlavne starym ujcekom a starenkam, davame zopar drobnych. Usmeju sa a dakuju.
Stretavame tiez vela budhistickych mnichov a mnisok. Niektori z nich su dokonca belosi.
Na vela miestach su vyvesene plagatiky s fotkou maleho chlapca a s nejakym textom. Ked vidime veliky bilboard opat s tou istou fotkou, pristavime sa a citame.
Zobrazenym malym chlapcom je Panchen Lama, v tibetskej hierarchii druhy najvyssi duchovny vodca hned po Dalai Lamovi. V polovici 90-tych rokov, ked mal 6 rokov a bol dovtedy obycajnym chlapcom v nejakej tibetskej dedinke, ho Dalai Lama oficialne uznal za prevtelenie desiateho Panchen Lamu. O tri dni neskor jeho, teraz uz jedenasteho Panchen Lamu, a jeho rodicov zatkla cinska policia a uvaznila. Odvtedy o chlapcovi nikto nic nepocul. Predpoklada sa, ze ho cinska vlada drzi bud vo vazeni alebo v nejakom pracovnom tabore a odopiera mu tradicne vzdelanie, ktore by ako Panchcen Lama, tibetsky duchovny vodca, mal dostat. Na vsetky vyzvy roznych medzinarodnych humanitarnych organizacii alebo politikov zaujimajucich sa o chlapca a jeho stav, vsak cinska strana vobec nereaguje. Hovori sa o nom ako o najmladsom politickom vaznovi sveta. Ak chlapec este zije, ma v sucasnosti zhruba 16 rokov.
Bilboard, z ktoreho sa toto vsetko dozvedame konci vyzvou, aby sa ludia neprestali o Panchen Lamu zaujimat, informovat sa o nom na cinskych uradoch a hladat ho. A hlavne na neho nezabudnut.
Vchadzame do Tibetskeho muzea. Z fotografii je tu vytvorena expozicia dokumentujuca cinsku invaziu do Tibetu v 50-tych rokoch minuleho storocia a jeho naslednu okupaciu. Ciernobiele fotografie miest a klastorov po niceni. Znicene sochy a davne historicke nabozenske spisy nahadzane na kope v skladoch. Fotografie ludi, co cez zasnezene sedla vysokych hor utekaju v mizernom pocasi pred represaliami do bezpecia susednych krajin. Na obrazovke su premietane zabery z proticinskych povstani v Lhase a inych tibetskych mestach. Taktiez tvare ludi, ktorym sa podarilo utiect a podat o vsetkom svedectva. Vypovede o muceni muzov i zien v cinskych vazeniach.
Na poschodi su fotografie a informacie o zivote Mahatma Gandhiho a jeho boja za slobodnu Indiu. Dalsia cast je venovana zivotu Tenzina Gyatsa, strnasteho Dalai Lamu (Dalai Lama, v mongolcine Ocean Mudrosti). Su tu fotografie z jeho detstva, zo studia, z Lhasy, z jeho uteku cez Himalaje az do Indie a neskor z jeho roznych ciest po svete. Stretnutia so statnikmi a prezidentami. Pozerame na fotografiu zo stretnutia v Prahe, kde za Dalai Lamom hovoriacim do mikrofonu, sedi vtedajsi cesky prezident Vaclav Havel. A s pocitom hanby spominame, ze pocas navstevy Dalai Lamu na Slovensku v Samorine sa s nim okrem Frantiska Sebeja a tusim aj Ivana Miklosa nestretol ziadny oficialny predstavitel nasho statu. Nuz, obchod s Cinou je zjavne dolezitejsi ako verejna moralna podpora naroda, ktory bol a v podstate stale je inym narodom oznaceny za neziaduci a systematicky niceny. Stara kultura priamo v Tibete pomaly vymiera, narod je asimilovany. Preziva najma v komunitach zijucich v okolitych statoch.
Z muzea odchadzame so smutkom. Nadej pre slobodny Tibet je velmi mala. Cina svoju kulturnu revoluciu a pocinstenie Tibetu robi az prilis dokladne.
Pomaly prechadzame k hlavnemu chramu Tsuglagkhang. Je to exilovy ekvivalent chramu Jokhang v tibetskej Lhase a tym padom najdolezitejsia budhisticka stavba tu v McLeode. Je tu pokoj a klud. Tocime velkymi modlitebnymi valcami, pozorujeme mnichov, turistov, okolite kopce a zasnezene stity nad nimi. Dnes je oblacno, kopce nie su v tejto chvili moc fotogenicke. Pomaly odchadzame.
Cestou si v obchodiku pri ceste kupujeme zopar tibetskych šálov. Predava nam ich postarsia Tibetanka oblecena v tradicnom odeve. Vzdy podakuje za kazdy dalsi sal, co si vyberieme a dame bokom na nasu kopku. Tunajsi Tibetania sa o ceny nejednaju ako Indovia. Cena za saly je o malicko vyssia, ako by sme mozno vyjednali s Indami, ale stale pre nas velmi prijatelna. Su to vsak vyrobky miestnej komunity a tak tuto kupu chapeme ako nasu formu mozno malej, ale aspon nejakej podpory – byvat a stravovat sa u nich, kupovat si ich vyrobky, suveniry. A pisat o nich na blogu.
V dalsom obchodiku kupujeme miestny Kangra caj a pre Mareka dve tricka s napisom Free Tibet. Potom obedujeme v restauracii hotela Om. Z nasho hotela si vyzdvihneme ruksaky, na malom namesticku v strede McLeodu nasadame do autobusu a odchadzame dole do Dharamsaly. Odtial nam o 15:00 odchadza autobus do Pathankotu.
Cesta z Dharamsaly do Pathankotu je zo zaciatku hrozna, autobus stoji uplne vsade. Cestujuci vystupuju a nastupuju skoro na kazdom rohu. 40 kilometrov ideme viac ako 2 hodiny. Zvysok cesty ubieha trochu rychlejsie.
V Pathankote prechadzame peso na vlakovu stanicu. Obcas sa na ulici niekoho opytame na cestu, az nakoniec stanicu v pohode najdeme.
Vlak do Dilli odchadza az za hodinu a pol. Na perone skladame ruksaky na lavicky. Kupujeme povinnu vybavu do vlaku (vodu a keksy) a prehodime zopar viet s indickou rodinkou, co taktiez s nami caka na ten isty vlak.
Vlak nakoniec prichadza, celkom nacas. V tej chvili vypadava prud a takmer cela stanica sa hali do tmy. Zacina chaos. Ludia hladaju svoj vagon, valia sa po perone jeden cez druheho.Obcas sa svetlo zapne a opat vypadne. Vo svetlych chvilkach kontrolujeme, ci sme pri spravom vagone alebo sa k nemu aspon blizime. Nakoniec prud naskakuje, svetlo sa zažína a my nachadzame svoje miesta.
Okrem nas su vo vagone skoro sami stredoskolaci. Vracaju sa z vyletu. Je to "nova indicka mladez" v rifliach, obtiahnutych trickach. Dievcata s chalanmi sa spolu natahuju, flirtuju. Stredoskolaci ako z akejkolvek inej krajiny. Lenka zacina tusit, ze sa dnes vo vlaku velmi nevyspime. Marek si naivne mysli, ze ano.
Zaspavame o desiatej vecer. Okolo jednej v noci sa budime na neutichajuci hluk a zhon vo vagone. Ako-tak to znasame do pol tretej, kedy sa uz Marek nastve a pubišom vynada, ze by sme konecne chceli spat. Zabera to. Svetla sa zhasinaju, rozblazneni stredoskolaci postupne zaspavaju. Nastastie.
