Aj my sme mali dosť času. Pripojili sme sa k jednej z mnohých kolón a doslova po krokoch sme pokračovali v ceste. Pohodová nálada nás však po chvíli prešla, lebo priamo za nás sa zaradilo auto pozývajúce ľudí na míting niektorej tunajšej politickej strany. Bola to malá dodávka, ktorá mala na streche priviazané dva asi meter vysoké reproduktory, z ktorých sa ozýval hukot, praskot a rev (propagačná pieseň) a pomedzi to sem-tam zaznela hlučná výzva občanom, aby si stretnutie nenechali ujsť. Po 10 minútach sme už len bez slova sedeli v aute a dúfali, že to naše ušné bubienky prežijú. Skrátka, naša odolnosť voči hluku je oproti rodeným jamajčanom stále veľmi nízka... Pokúsiť sa v takom stave sústrediť na šoférovanie je problém. A výsledok? Auto pred nami zrazu prudko zabrzdilo. My sme zabrzdili až na jeho nárazníku.
Našťastie sme išli veľmi pomaly, takže náraz nebol prudký. Chvíľu sme počkali, kým nás predbehnú ostatné autá a začali sme zisťovať škody. Nikomu z ľudí sa našťastie nič nestalo. V aute pred nami cestovala žena s troma deťmi. Volala sa Heather. Jej auto skončilo horšie ako naše, lebo po zrážke predkom narazilo do auta pred ním (ktoré zostalo nepoškodené). Navzájom sme si vymenili adresy, čísla poistení a čísla vodičákov. Heather nám vysvetlila, že policajti k takejto nehode neprídu. Potrebovali sme však zápisnicu pre poisťovňu, preto sme museli ísť nehodu nahlásiť na najbližšiu policajnú stanicu. Tá sa nachádzala v zhruba 5 km vzdialenom mestečku Yallahs.
Zaparkovali sme autá pred policajnou stanicou a prišli sa ohlásiť veľkej znudenej seržantke sediacej za prijímacím pultom. Povedali sme jej kto sme a čo chceme, pričom ona sa na nás ani poriadne nepozrela a len na pol úst nám povedala: "All right". Potom sa ďalej venovala svojmu doobedňajšiemu nudeniu, pozerala do steny a sem-tam prehodila zopár slov so starším policajtom postávajúcim vo dverách do budovy. Policajt sa volal Mr. Bailey a bol to on, kto sa nám mal venovať. To sme však v tej chvíli nevedeli a preto sme aj naďalej stáli pri prijímacom pulte a čakali, či seržantka niekoho zavolá. Nič sa však nedialo. Tí dvaja sa zjavne nudili spoločne a asi aj veľmi príjemne, pretože sa nami vôbec nenechali vyrušiť. Mr. Bailey sa občas vyklonil z dverí, pozrel sa na naše autá, potom sa zase pohodlne oprel o stenu a klopkal si prstami po ramene. Ako prvú to prestalo baviť Heather a po 15 minútach sa vrátila do auta k deťom. My sme vydržali pri pultíku stáť zhruba pol hodiny a potom sme si tiež išli sadnúť do auta. Po chvíli sa neďaleko nás vytvoril hlúčik domácich, ktorí si nás zvedavo obzerali. Zanedlo ich to prestalo baviť, tak odišli.
Mr. Bailey celý ten čas postával vo dverách a klopkal si prstami po ramene. Nakoniec si hlboko vzdychol, povystieral sa a vybral sa k nám. Jeho prvá veta nás ohúrila. Otočil sa na Mareka a spýtal sa, či do toho druhého auta nabúral náročky. Zmohli sme sa len na šokované" "Čože???". Nasledoval zhruba takýto dialóg:
B - Pýtam sa, či ste do toho auta narazili zámerne.
M - Samozrejme, že nie. Viem, že je to moja vina, ale takéto niečo sa predsa môže stať každému.
B - Ano? No dobre. A ako to chcete zaplatiť?
M - Čože???
B - Máte pri sebe dosť peňazí, aby ste škodu zaplatili?
M - Ja to predsa nebudem platiť, auto je poistené. Bude sa to platiť z poistky.
B - A ste si istí, že ste si auto poistili v dobrej poisťovni?
M - Auto je poistené cez firmu, v ktorej pracujem. Určite je to v poriadku.
B - Cez firmu, cez firmu... Ale čo ak tá poistka nie je dobrá? Máte dosť peňazí?
M - Peniaze nemám, už som povedal, že to bude platiť poisťovňa.
B - A aká poisťovňa?
M - Táto (ukazuje poisťovaciu kartičku). Firma má u nej poistené všetky autá, určite je to v poriadku.
B - Aha. Robíte v tejto firme? Nie ste turisti?
M - Nie. Bývame tu.
B - Aha. Dobre teda. Tak spíšeme zápisnicu...
Vtedy nám došlo, že policajt sa nás pravdepodobne snažil vystrašiť. Myslel si, že sme turisti a že z nás možno dostane nejaké peniaze. Blbé, ale je to tak. Na turistoch zarába celý ostrov...
Ako prvá išla dnu Heather. Vrátila sa zhruba po 50 minútach. Trvalo to tak dlho, lebo Mr. Bailey písal zápisnicu ručne a išlo mu to dosť pomaly. Rozlúčili sme sa, ešte skontrolovala deti na zadnej sedačke a odišla. Boli sme prekvapení, ako dobre jej deti celú situáciu zvládli. Bez plaču, bez hádok, bez hnevu.
Po ďalších 20 minútach si Mr. Bailey zavolal aj nás. Prešli sme okolo prijímacieho pultu, kde ešte stále hľadela seržantka do steny a vstúpili sme do zadnej výsluchovej miestnosti. Nebolo v nej nič okrem stolíka, dvoch stoličiek, jedného rámu zo stoličky a dvoch špinavých matracov povaľujúcich sa pri protiľahlej stene. Policajt vytrhol stránku z veľkého linajkového zošita, narovnal si ju na stole a začal ručne písať. Najskôr sme mu riadok za riadkom preložili slovenský vodičský preukaz. Boli sme radi, že nám ho bez problémov uznal (na vodičské preukazy iných štátov sa tu dá jazdiť do troch mesiacov od príchodu na ostrov, potom je potrebné vybaviť si jamajský preukaz). Nasledoval popis priebehu nehody - Marek diktoval a Mr. Bailey rukou písal. Trvalo to veľmi, veľmi dlho. Nakoniec to dal Marekovi prečítať a podpísať. Potom nám oznámil, že kópiu zápisnice nemá a originál zostane u neho. Dal nám telefónne číslo na svoj nový mobil, vraj keď budú v poisťovni zápisnicu potrebovať, nech mu zavolajú.
Celý čas, čo sme sedeli vo výsluchovej miestnosti, k nám vietor z nádvoria privieval vôňu jointa. Niekto z policajtov si pravdepodobne zapálil a teraz sa vytešuje z príjemného dňa. Možno to bola seržantka z príjmu. Jej duševné rozpoloženie by tomu nasvedčovalo. Na Jamajke je marihuana oficiálne nelegálna, človek (najmä turista) sa kvôli jednému jointu ľahko dostane do väzenia. Koho však zavrieť v mestečku, kde v pracovnom čase "hulia" aj policajti? :)
Na policajnej stanici sme strávili skoro 4 hodiny. Z výletu k moru už nebolo nič, z nabúraným autom sme sa vrátili späť do Kingstonu.
Takto sme dopadli my...
Takto dopadla Heather...
Takto dopadla Heather...
