Pevnost Meherangarh v Jodhpure

Rano sa budime okolo piatej. Z nedalekeho minaretu pocut muezinovo zvolavanie k modlitbam. Chvilu sa prehadzujeme a potom este zaspavame.

Druhy raz sa budime o siedmej. O hodinu na to si Marek opat dava lieky. Cakame, co bude nasledovat. Okolo 9:30 si Marek dava pre istotu este Smectu. Skusime ist na ranajky. Marek to skusa len tak decentne, dzemove toasty by nemali uskodit. Na obed su este stale v nom, je to dobre :-) Ideme teda do mesta.

Od hotela prechadzame uzkymi ulickami smerom k hodinovej vezi. Ulicky su velmi pekne, ale tecu nimi otvorene stoky, takze je tu dost smrad. Pri hodinovej vezi zistujeme, ze v meste sa nieco deje - vsade robia vyzdoby. Pokracujeme von zo stareho mesta, smerom k banke, co sme si nasli na mape. Je zatvorena. Nedaleko stojaci chlapici nam vysvetluju, ze dnes su zatvorene vsetky banky, lebo sa oslavuje festival Gangaur. Cestovne seky za rupie teda menime v sukromnej zmenarni a peso odchadzame do zeleznicneho rezervacneho centra. Na zajtrajsi vlak z Jodhpuru do Jaisalmeru vsak uz nie su volne miesta. Nevadi, pojdeme autobusom.

Pred budovou rezervacneho centra si berieme riksu na autobusovu stanicu. Chceme si tam zistit, o kolkej rano nam zajtra pojde autobus. V malickom okienku nam vravia, ze Deluxe autobusy (Deluxe autobus = autobus co ma len po 2 rady sedadiel na kazdej strane stredovej ulicky) nam idu len dva - jeden o 5:00 a druhy o 5:15 rano. Cesta do Jaisalmeru trva 4 a pol hodiny. Pojdeme teda tym o 5:15.

Zatial co zistujeme spoje, riksiak nas caka pred stanicou. Odtialto sa nim potom nechame zaviezt do pevnosti. Prvu jazdu sme sa dohodli na 25 rupii, druhu na 30. Pocas cesty do pevnosti hovori, ze mu staci 50 rupii. Marek trva na dohodnutych 55. Potom sa nas vypytuje, akym busom chceme ist a preco nechceme ist sukromnym. Po chvili zastavuje pri akejsi cestovnej kancelarii. Vybieha z rikse a vracia sa s malym letacikom, celym popisanym v hindi jazyku. Je na nom fotka luxusneho autobusu. Zacne nam vykladat, ze tento bus nas do Jaisalmeru odvezie za 4 a pol hodiny, teda rychlejsie ako vladny autobus. Odmietame s tym, ze aj vladny nas tam zavezie za rovnaky cas. Chlapik teda, zda sa, kapituluje a vezie nas dalej. Chvilu si myslime, ze konecne pochopil, ze z nas dalsie prachy nevytlcie (ak by nas nahovoril na sukromny autobus, dostal by za to proviziu). Avsak to sme sa zmylili. Opat zastavujeme. Tentoraz rovno pred dverami akehosi obchodu s tovarom pre turistov. Vraj aby sme sa tam isli na dve minuty pozriet. "Looking is free." To nas uz poriadne vytocilo. Lenka si v rozculeni ani nevie spomenut na anglictinu a len vravi: "No to snad nie!". To uz z dvier obchodu vybieha slizky predavac, vraj aby sme sa sli len pozriet. Lenka zistuje, ze to dost zobralo aj Mareka, ked sa ozyva jeho razne "Absolutely NOT!". Vtedy stichne aj ona. A ked zaznie dorazne "Go straight to the fort!", tak riksiak len sklopi usi, nastartuje motor a vezie nas priamo k pevnosti. Lenka chvilu opat dufa, ze bude klud. Ked vsak vystupujeme na parkovisku pred pevnostou, sofer zacne od Mareka namiesto dohodnutych 55 rupii pytat 60 rupii - vraj to pre nas nemoze byt problem zaokruhlit sumu nahor. Marek na neho nahuci, ze ziadnych 60 rupii nedostane. Hadzeme mu do dlane presne 55 RS a bez pozdravu odchadzame. Pat rupiek nie je vela, ale to ich radsej x-krat dame nejakym starym chudakom zobrakom na ulici, ako tomuto smradovi.

Pekne "napruzeni" vchadzame do pevnosti Meherangarh. V pokladni si kupujeme listky za 250 RS/osobu. Pomaly uz klasicka cena do vsetkych vyznamnejsich pamiatok. Na rozdiel od tych zvysnych, kde sme boli, je tu v cene aj audio sprievodca. Odovzdava nam ho mlada Indka s Indom. Obaja maju prekvapivo vybornu anglictinu. Ziadny typicky indicky prizvuk v ich reci nepocut. Ako zalohu za sprievodcov nechavame u nich Marekov pas a vyrazame na obhliadku pevnosti podla prilozeneho planiku.

Pevnost Meherangarh sa vypina nad mestom Jodhpur na 125 metrov vysokom kamennom kopci. Stale ju vlastni jodhpursky maharadza, ale uz v nej davno nebyva. Ponukol ju na turisticke ucely. Nachadza sa tu zopar nadvori a palacov, muzeum, restauracia a jeden chram zasvateny Durgovi.

Z audio sprievodcov pocuvame kratke dejiny pevnosti, popisy jednotlivych miest, miestnosti, predmetov v muzeu (historicke zbrane, nosidla pre maharadzovsku rodinu, "sedla" na slony, obrazy, ...). Pevnost je vo velmi dobrom stave. Je to obrovska stavba s mnozstvom nadvori, miestnosti, balkonov a okien. Vyhlad nadol na mesto je uzasny. Pod sebou vidime indigovo modre domy Jodhpuru. Je to krasa. Ako sa dozvedame, povodne si takto farbili domy len brahmini, prislusnici najvyssej kasty. V sucasnosti sa vsak toto pravidlo uz nedodrzuje, takze takmer kazdy dom svieti namodro.

Na obhliadke pevnosti je tu aj vela domacich. Uz "klasicky" si nas obzeraju, pytaju sa na krajinu, odkial pochadzame, na nase mena. Casto si s nami chcu podavat ruky. To sme dosial v takom mnozstve ako tu nezazili. Pytaju si nasu vodu, ... Zaciname byt obaja z toho uz poriadne unaveni.

Na poslednom nadvori odovzdavame audio sprievodcov, dostavame nazad Marekov pas a vystupujeme na hradby. Vyhlad na modre mesto v popoludnajsom svetle je opat uchvatny. Marek este nakukne do tunajsieho chramu. Lenka nejde, lebo by po rozpalenych dlazdiciach nepresla. Marek sa vracia so stredne prepecenymi chodidlami. Chvilu jojka a poskakuje, potom je uz dobre :-)

Odchadzame z pevnosti a mierime k nedalekemu pamatniku Jaswant Thada. Je to tak na 10 minut chodze. Branu nam vsak tesne pred nosom zatvara vojak so suchym: "Closed.". No co uz. Niektore pamiatky su v Indii otvorene len do piatej.

Usadime sa teda na nedalekom mure. Jeme keksy, pijeme vodu a pozorujeme pevnost a mesto. Z tohto miesta musi byt nadherny vyhlad rano.

Tunajsia mlada hudobnicka od nas vydranka zuvacky. Marek si ju za to foti. Ideme nazad k pevnosti.

Pri brane natrafime na filmarov a kopec ludi. Stretneme aj mladeho Inda, ktory nam predaval listky do pevnosti. Vysvetluje, ze dnes bude v ramci festivalu Gangaur procesia z chramu v pevnosti dole do mesta. Vraciame sa teda na hradne nadvorie, usadime sa na muriku a cakame. Postupne sa tu zhromazduju aj domaci. Sprievod vychadzajuci z jednej brany pevnosti je mily, ale oproti tomu jaipurskemu malicky. Jedna dychova kapela, zopar starych fuzatych a bradatych chlapov s farebnymi turbanmi na hlavach, zopar jazdcov na konoch. Na nosidlach sa nesie strieborna socha Gangaur oblecena v slavnostnych satach. Vsetci pomaly schadzaju dole do mesta.

My sa vraciame do hotela. Na streche si na veceru dame obaja syrovu pizzu. Marek zje len polovicu, viac mu zaludok nepusti. Potom zajdeme na internet.

Cestou nazad vidime nieco, co sa da zazit snad len tu. Prechadzame okolo malej dielnicky. Na zemi pred nou lezi zelezna konstrukcia pozvarana z trubiek. Asi nejaky ram postele. Chlapik pri tom cupi, namaca si pravu ruku az po laket do velkej nadoby so zelenou syntetickou farbou a len tak, rukou, bez ziadneho stetca, vehementne natiera ram farbou. Neveriacky na to cumime.

Vecer si na streche este dame na polovicu jedno pivo. Zbehneme dole do stanku po vodu a keksy a na parkovisku riksi sa dohodneme s jednym z miestnych, ze pre nas pride zajtra rano o 4:15 a zavezie nas na autobusovu stanicu. Cenu zjedname na 50 rupii. Je to dost, ale komu by sa chcelo tak skoro rano za menej penazi.

Vraciame sa na hotel, platime za 3 stravene noci, balime velke ruksaky a konecne unaveni z celeho dna zaspavame.