Pevnost v Amberi a vecerna pomsta opernej divy

Vstavame o siedmej rano. Na ranajky si nedavame nic, len balime veci (fotaky, vodu, keksy) a vyrazame do mesta. Riksou sa odvezieme do centra, k Hawa Mahal (Palac Vetrov). Teraz rano je pekne nasvieteny. Marek robi zopar fotiek, popri tom odmietame niekolko ponuk na odvoz riksou, pripadne prezretie si kadejakych obchodikov popri ceste.

Hawa Mahal je jednou z hlavnych atrakcii v Jaipure. Tato ruzovo-cervena 5-poschodova budova bola postavena v roku 1799. Bola primarne urcena pre damy kralovskeho dvora, aby si z pocetnych zdobenych okien a okienok mohli prezerat zivot na ulici, ale zaroven nebyt pri tom videne. Obdivujeme jemnost kamennej prace.

Na rohu namesticka nastupujeme do miestneho autobusiku do Amberu. Odchadza ich odtialto vela. Kazdy ma vlastneho nadhanaca, ktory na plne hrdlo vykrikuje "Amber, Amber, Amber, Amber, Amber, Amber, Amber...". Nemame sancu netrafit do spravneho autobusiku :-)

Autobus sa pohyna, az kym je uplne plny. Vsetci sa na nas usmievaju, dokonca nas oboch pustaju si sadnut. To je dost nezvykle, pretoze Indovia sa medzi sebou miestami na sedenie neponukaju. Ani muzi sa nepostavia a nepustia sadnut zeny. Proste kto si ake miesto vybojuje, take ma a tak cestuje.

Vystupujeme v 10 km vzdialenej dedine Amber. Vsade je velmi vela ludi. Sme z toho prekvapeni. Vsade hluk a ruch. Kupujeme si zopar pomarancov, keksy a vodu a vyrazame k pevnosti.

Amber bol kedysi davno hlavnym mestom statu Jaipur. V roku 1592 sa maharadza a rajputsky velitel Akbarovej armady Man Singh rozhodol postavit na tomto mieste svoje sidlo - velku a nedobytnu pevnost.

Palacova pevnost v Amberi je take "orlie hniezdo" - vysoke hradby postavene na skalnatych kopcoch. Po okolitych hrebenoch sa vsade tahaju zvysky opevnenia. Muselo to byt obrovske. Krajina okolo je dost vyprahnuta. Zelene su len zahrady postavene na umelom ostrove v jazere pod pevnostou.

Pri prechadzani cez cestu si vsimneme nakreslene farebne pruhy na asfalte (rovnake ako vcera v Jaipure) a zaciname tusit, ze aj tu sa asi deje nieco v suvislosti s festivalom. Po vstupe do arealu pod pevnostou sa to potvrdi. Vsade su zastupy ludi. Jedni smeruju hore, druhi dole po schodoch z pevnosti. Pridavame sa k davu smerujucemu nahor. Dvakrat nas zastavi policia, pustame akusi vladnu delegaciu v autach. V tlacenici sa nakoniec dostavame na horne nadvorie. Marek si ho pamata ako prazdne tiche miesto. Teraz je tu kopec stankov, okolo nadvoria su postavene platene pristresky a pod nimi z bambusu vytvorene zabradlia oddelujuce rady stoviek cakajucich ludi. S hrozou na to pozerame. Ak vsetci cakaju na vstup do pevnosti, tak to je koniec. Lenka ide na WC, Marek sa zatial pyta jedneho z policajtov, ze co sa deje. Muz v uniforme vysvetluje, ze vsetci domaci cakaju na vstup do chramu Shivu. Do pevnosti mozeme ist bez problemov. Vydychneme si od ulavy.

Prechadzame pozdlz dlhocizneho radu ludi smerom k pokladni. Kupujeme si listky (50 RS/osobu + 25 RS/fotak). Z maleho mostika potom chvilu pozorujeme ludi pod nami, ktorych po skupinkach pustaju do chramu Shivu. Vykrikuju pri tom nejake modlitby.

Vstupujeme do pevnosti. Tam je klud a ticho. Oslovi nas zopar sprievodcov. Odmietame. Chceme si spravit vlastny program, vlastnym tempom.

Na nadvori, pri stlporadi sukromnej prijimacej miestnosti si sadame do tiena a davame si neskore ranajky - pomarance, keksy a vodu. Oddychujeme. Po chvili k nam prichadzaju mladi manzelia s malym dietatom. Chcu sa s nami odfotit. Strasne pri tom kricia, ako nam lamanou anglictinou vysvetluju, co vlastne chcu. Sadame si k mladej zene, Lenka hned dostava na ruky maleho drobca a Ind si nas foti. Maju z toho radost. My tiez. Aj z toho, ze uz prestali tak kricat :-)

Potom sa uz len tulame po pevnosti. Prezerame si krasne rozkvitnute vnutorne zahrady, zrkadlovu sien, nadvoria a nadvoricka. Chodime po uzkych chodbickach a schodom, pricom nevieme, kam nas zavedu. Marekovi sa to paci. Taketo prostredie by bolo ako stvorene pre Dooma :-)

Robime posledne fotky a vchadzame spat do "certovho kotla". Na dolnom nadvori je stale rovnako velky rad ludi cakajucich na vstup do chramu. Schadzame do poschodoch do malej restauracie. Tu si davame sendvice a pitie. Oddychujeme v tieni a tichu.

Po chvili defintivne odchadzame z pevnosti. Schadzame cestou, po ktorej este pred par rokmi vozili nahor turistov slony. Dnes uz tu ziadne nevidno. Zrejme nejaki ochrancovia sa postavili proti tomu, ak sa im to zdalo ako trapenie a tyranie zvierat. Dnes su majitelia a "soferi" slonov casto bez prace a tazko sa im zhana obziva pre seba, nieto este pre tieto obrovske zvierata.

Na parkovisku cakame na autobus. Prichadza dost plny, ledva sa do neho natlacime. To vsak este nie je plny autobus podla sofera, takze priberieme dalsich ludi, az sa do neho uz nik dalsi nezmesti. V tlacenici ledva dychame. Este ze su otvorene okna a cestou nas prijemne prefukuje vanok.

Vystupujeme v Jaipure pri Hawa Mahal. Od poulicnych ovocinarov si kupujeme mandarinky, banany a skore mango. Zniceni od tepla sa riksou vraciame do hotela.

Na obed si davame len kupene ovocie. V prijemnom teple v izbe podriemkavame. Okolo pol stvrtej sa chceme vybrat nazad do centra - chceli by sme si pozriet Jantar Mantar (stredoveke astronomicke observatorium). Pozerame do sprievodcu a zistujeme, ze observatorium je otvorene len do 16:30. Tak to sme pokaslali, to uz nestihame :-( No nic, ak stihneme, pozrieme si podobny Jantar Mantar v Dilli.

Zrazu na Lenku padne unava z poslednych dni. Je znicena a uz sa jej vobec nikam nechce ist. Rozhodneme sa teda zostat v hoteli a relaxovat. Vieme, ze v Jaipure je vela peknych a zaujimavych veci a pamiatok, ale potrebujeme si aspon na pol dna oddychnut.

Marek skusa najst funkcny internet. Nedari sa mu - bud je vsade zavrete kvoli festivalu alebo nemaju funkcne "spojenie do sveta".

Na veceru si Lenka dava Palak Paneer (syr so spenatovou omackou) s plackami a Marek sandvich a vraciame sa na izbu.

Piseme do slovnicka zazitky z poslednych dni a balime. Zajtra totiz z Jaipuru odchadzame.

Na travniku v zahrade hotela sa usadili mladi hudobnici - turisti. Taki trosku hipisaci. Hraju (skor improvizuju) so sitarou, gitarou, flautou a bubnom. Miestami to znie trochu rozpacito :-( Az tak to ale podvecreny klud nerusi. Ved tu hrali aj vcera. Potom to vsak zacne prerazat akysi "operny" zensky hlas. Znie to tiez ako improvizacia. Alebo ako ladenie si hlasiviek pred narocnym vystupenim v La Scale. Hoci nie sme znalci opery, ale co-to sa nam z nej paci. Toto tu nam vsak trha usi. Marek sa na balkone snazi zistit, odkial ten hlas prichadza a "kde trapia toho zavijajuceho psika". Nedari sa. "Spev" prichadza z neurciteho smeru a trva asi dve hodiny. Okolo 22:45 toho uz mame fakt dost. Hnev si ventilujeme tym, ze sa v kupelni k "spevu" pridavame svojimi opernymi hlasmi. Najhlasnejsie jacime a reveme vzdy, ked ma spevacka pauzu na nadychnutie. Najma Marekov vykon stoji za pozornost :-)

Okolo jedenastej vecer spevacka konci obzvlast vypatou pasazou. Na to sa ozve potlesk a mohutne muzske "bravooo". Chvilu hadame, ci ludia tlieskali, lebo uz dospievala alebo ci dospievala, lebo jej konecne niekto zatlieskal. Zvazujeme aj moznost, ze problem je v nas, lebo sme asi nekulturni barbari, ktori nevedia ocenit "kvalitny" operny vykon od deviatej do jedenastej vecer. Hlavne je uz vsak klud a mozeme ist spat.