Na Slovensku sme sa dlho nezdrzali. Tri tyzdne nam ledva stacili na navstevy rodiny a znamych, vybavenie poisteni, prihlasenie do druheho piliera (ak nam to kedy na daco bude), nakup liekov a zbalenie veci. Let z Viedne do Londyna bol prijemny, bolo to davno pred blazincom, ktory je na letiskach dnes. British Airways su fajn. V Londyne sme stravili prijemne dva dni. Okrem vybavenia viz na Jamajskom zastupitelstve (turisticke viza sa daju bez problemov ziskat po prilete do krajiny, my sme vsak potrebovali pracovne) sme nemali ziadne ine povinnosti, takze sme si stihli pozriet kus mesta.
Z Londyna do Kingstonu sme tiez leteli s BA. Na letisku v Gatewicku nas trochu zaskocili pri check-ine - odvazili nam prirucnu batozinu. Samozrejme, ze mala viac ako povolenych 6 kg. Museli sme zopar veci prelozit do kufrov. Je to velka zabava, rozbalovat napakovany kufor pred frontou cakajucich ludi a narychlo v nom hladat miesto na knihy, tenisky a kozmetiku. A este vacsia zabava je snazit sa ten kufor zase zatvorit...
Do lietadla okrem nas nastupilo len zopar belochov, ostatni boli cernosi vsetkych vekovych kategorii - od dedkov v hnedych oblekoch s klobukmi na hlavach, babky na invalidnych vozikoch komandujucich vsetkych okolo, cez knazov, mladych muzov (ktori spominane babky na vozikoch oslovovali grandma, aj ked s nimi zjavne nemali nic spolocne), mlade zeny, az po male deti. Prudko sa zvysilo mnozstvo dredov, vrkocikov a hlavne ciapok, pod ktore sa tie pospletane vlasy daju schovat. Po indickej a londynskej anglictine sa na nas vrhla rasta-english, kde water je wata :)
Vacsinu cesty boli pod nami oblaky. Az kusok pred Haiti sa oblacnost roztrhala a privital nas Karibik. Azurove more, zlato-zelene ostrovceky, nad ktorymi sa drzia vysoke kopy bielych oblakov, koralove utesy tesne pod hladinou. Jednoducho gyc :) Konecne sa objavila Jamajka, Blue Mountains a pod nimi Kingston. Chvilu sme mali pocit, ze pristaneme na mori, lebo tesne pred dosadnutim na drahu sme leteli len niekolko metrov nad vodou. Letisko je totiz na malom ostrovceku a pristavacia draha sa zacina hned na jeho okraji. Ked sa vsetky kolesa dotkli asfaltu, cestujuci zborovo zvolali "HALELUJA" a niektori alkoholom potuzeni mladi muzi zacali skandovat "Opakovat, opakovat!". Potom zacali veselo a hromadne vystupovat. Zabavni ludia :)
Chvilu sme sa zdrzali na pasovej kontrole, vyzdvihli sme si batozinu, a postavili sa do radu na colnu kontrolu. Cez nu nas ako jedinych pustili bez kontroly batoziny. Ostatnym cestujucim (aj belochom) otvorili a prekutrali uplne vsetko. Nevieme, preco omilostili prave nas, ale zbytocne sme sa v tom nevrtali, aby si to nahodou nerozmysleli . Pri vychode z haly nas este zastavil uniformovany cernoch a na pol ust si od nas rydzou rasta-english vypytal potvrdeny colny formular. Znelo to zhruba ako "Ej, sa, ktm frm?" Musel nam to tri krat zopakovat, kym sme pochopili, co vlastne chce. Potom nam este tri krat zopakoval, ze uz mozeme ist "Ja kn go".
Prvy dojem z Jamajky bol celkom dobry. Kingston nie je velke mesto. Vacsina budov je nizkych. Nie je tu taky neporiadok ako v Dominikanskej alebo v Indii, aj v chudobnejsich stvrtiach je pomerne cisto. Prekvapilo ma, ze vodici zastavuju pred prechodmi a pustaju chodcov. Dokonca castejsie ako u nas :) Museli sme si rychlo zvyknut na to, ze auta chodia vlavo. Preorientovat sa musel najma Marek, lebo on je sofer. Trosku mu to ulahcila automaticka prevodovka. Chvilu nam tiez trvalo, kym sme si zvykli, ze pri prechadzani cez cestu sa musime najskor pozriet doprava, az potom dolava.
Pred prichodom sme citali vela odstrasujucich statistik. Kingston ma totiz najvyssiu mieru kriminality z miest v karibskej oblasti. Je to hlavne kvoli obchodu s drogami. Ked sa clovek pohybuje po novom Kingstone, vobec by to nepovedal. Vsade je poriadok, ludia su v pohode. Az kym nestretne obycajnu poulicnu policajnu hliadku a zisti, ze vyzeraju ako nasi kuklaci - nepriestrelne vesty, samopaly, na hlavach prilby. Clovek sa zacne zaujimat preco, tak si rano zapne spravy v tunajsom radiu a pocuva vypocet ludi, ktori predosly den a noc zomreli pri prestrelkach. Zvacsa sa to tyka tunajsich gangov. Miestni hovoria, ze ak clovek nema nic spolocne s kriminalnikmi, tak sa nema coho bat. Aj ked... Nechtiac sa da pripliest ku kadecomu... Boli sme sa ohlasit na honorarnom konzulate pre Slovensko, aby o nas vedeli. Konzul nam povedal, ze okrem nas su na Jamajke dlhodobo 4 dalsi Slovaci. Traja z nich vo vazeni... Tak sme aspon trosku vylepsili statistiku.
Tunajsi ludia su velmi prijemni. V beznych vztahoch sa tu vzajomna uctivost dodrziava viac, ako v inych anglicky hovoriacich krajinach. Napriklad je nemiestne pozdravit niekoho cudzieho hello alebo hi, pripadne oslovovat ludi krstnym menom. Napriek tomu su vsak ovela uvolnenejsi a menej uponahlani ako ludia u nas. Casto sa tu daju vidiet veci, ktore by sa u nas nemohli stat. Pred par dnami napriklad, bol Marek na obede v Burger Kingu a tam okolo stola sedelo zo 10 slecien v spolocenskych satach, cez ktore mali prehodene siroke serpy s nazvami jednotlivych okresov. Boli to finalistky tunajsej miss. Pravdepodobne mali prestavku v nacvicovani, tak si odbehli na obed. Napchavali sa hamburgermi az im usi odskakovali. Zajedali to hranolkami a zapijali colou. Bez zeleninky. Bez anorexie :)
Po pociatocnych tyzdnoch stravenych prevazne v Kingstone postupne spoznavame aj zvysok ostrova. Cesty sice nie su najlepsie, ale na obcasne vikendove cestovanie to staci.
Robins Bay - nas prvy vylet k moru.
Ackee - plody Jamajskeho "narodneho" stromu
Stanok pri ceste.
Z auta.
Farby.
Pohoda v Long Bay.
Vecer v Negrile.
