Zlaty chram Sikhov v Amritsare

Lenka sa budi vo vlaku z Dilli do Amritsaru skoro rano. Nie a nie zaspat znovu. Tak sa len sem-tam pozrie na Mareka na lehatku pod nou, ci sa uz nezobudil. Takto ho pozoruje az do siedmej.

Potom vstavame, davame si na ranajky keksy s vodou a sledujeme krajinu.

Pandzab nam pripomina nase dolniaky. Vsade same polia s obilim, rovina. Pandzab je najbohatsi stat Indie. Najviac zaraba na produkcii polnohospodarskych produktov. Zasobuje nimi velku cast Indie.

To, ze je to bohaty stat, je zjavne na prvy pohlad. Polia casto obrabaju traktory, na cestach vidiet vela lepsich a drahsich aut, ako v inych indickych statoch, kde sme dosial boli. Mnohe z dedin, cez ktore prechadzame, su ciste a upravene. Velakrat vidime na dvoroch velke, miestami az dvojmetrove, kopy rucne utlapkanych "placiek" z uschnutych kravskych onych, vykalov. Sluzia ako palivo v domacnostiach. Mat taketo velke zasoby trusu je zjavnym znakom, ze sa tu ludom dobre dari - vela dobytka, vela trusu :-)

Hadame, ci cistota a poriadok je nasledkom bohatstva alebo bohatstvo je nasledkom vacsej poriadkumilovnosti.

Do Amritsaru prichadzame okolo desiatej doobeda, s cca jeden a pol hodinovym meskanim. Lucime sa so sikhskou rodinkou a von pred zeleznicnou stanicou si berieme riksu. Mierime k Jallianwala Bagh. Odtial je to len kusok k hotelu Om, kde sa chceme ubytovat.

Berieme izbu za 250 RS. Sprcha a zachod su spolocne, na chodbe. Majitel nam izbu nechce dat lacnejsie. Dovodom je zajtrajsi festival. resp sviatok. Uz nas to nemoze prekvapit.

V restauracii hotela si davame lahky obed. Obsluhuju tu velmi zvlastni muzi. Zda sa, ze majitel zamestnava roznym sposobom postihnutych ludi. Nevieme, co je motivom. Jeden nema oko, druhemu chyba zopar prstov, treti je mrzak a kriva a dalsi posobi ako mierne mentalne retardovany. Zvlastne. Urcite na indicke pomery.

Po obede mierime priamo na postu. Znamky na pohladnice kupujeme v okienku pred budovou. Chlapik, co nam ich predava s usmevom oznamuje, ze su bez lepidla. Ak ich chceme nalepit, tak lepidlo najdeme dnu na poste.

Dalsiu tristvrte hodinu travime nanasanim tekuteho lepidla na znamky, ich lepenim na pohladnice a susenim. Strasna prplacka :-(

Z posty mierime k Jallianwala Bagh. Je to miesto, kde v aprili roku 1919 vojaci pod vedenim britskeho generala Dyera postrielali skoro 400 neozbrojenych Indov, ktori sa zhromazdili na pokojnej demonstracii. Dalsich priblizne 1600 ich bolo zranenych. Tento hrozny masaker bol vyznamnym medznikom indickeho boja za nezavislost a okrem ineho silne podporil Gandhiho celozivotny boj za slobodu.

Prechadzame cez Martyr's Gallery, prezerame si historicke fotografie miesta, citame si vypovede svedkov a dobove reakcie britskej, indickej aj svetovej tlace. Prichadzame k studni, do ktorej naskakalo mnoho ludi zo zufalstva, aby usli pred strelbou. Vacsina z nich to neprezila, nakoniec odtial vytiahli okolo 120 mrtvych tiel. Okolo velkeho pamatnika prechadzame k stene, v ktorej su este stale diery po gulkach. Jallianwala Bagh je miesto, odkial sa neda ujst. Je to velky dvor, zo vsetkych stran obklopeny murmi a stenami. Jediny vychod obsadili vojaci a vyzvali ucastnikov demonstracie, aby sa rozisli. Tito vsak nemali kadial odist, a tak vojaci zacali do nich strielat. Tento hrozny "bitunok" sa stal 13. aprila. Takze zajtrajsi sviatok je vyrocim masakru.

V areali travime asi hodinu a potom sa vyberame k najznamejsej pamiatke tu v Amritsare. Je nou Zlaty Chram (Hari Mandir). Tento chram je najsvatejsim miestom sikhskeho nabozenstva. Je to podobne ako Mekka pre moslimov. Stred vesmiru a ich nabozenstva. Zdroj duchovnej sily.

Pred chramovym komplexom sa vyzuvame a topanky odovzdavame do uschovne. Dnu sa moze jedine naboso. Na hlavu si davame satky (je to tiez povinne, ako vyjadrenie pokory na tomto posvatnom mieste) a cez male bazeniky, v ktorych si oplachneme nohy, vchadzame dnu. Vstup je zadarmo.

Samotny Zlaty Chram stoji v strede vodnej nadrze Amrit Sarovar (Nektarova Nadrz). Podla nej je pomenovane aj samotne mesto a voda v nej je podla Sikhov posvatna. Okolo nadrze je siroky chodnik (promenada) z bieleho mramoru. Za nim su dookola, do stvorca postavene biele budovy. Pri pohlade z ulice vidiet prave tieto budovy a len kupolu Zlateho Chramu.

Po schodoch sme zisli dole k nadrzi, na mramorovy chodnik a pridavame sa k zastupom ludi. Pomalym krokom obchadzame spolu s nimi okolo nadrze. Je tu krasne, cisto, pokoj, ticho. Z chramu v strede jazierka sa z reproduktorov ozyva velmi zaujimava, priam meditacna hudba. Sme prekvapeni, ze si Sikhovia v chramovom komplexe pustaju hudbu.

Na promenade okolo nadrze je viacero straznikov v tradicnom odeve, s dykou za pasom a kopiou v ruke. Vsetci maju dlhe brady, nechyba obrovsky turban, pod ktorym skryvaju dlhe, roky nestrihane vlasy. Marek sa pyta, ci si moze chram odfotit. Zhovievavo prikyvuju. Marek teda foti chram, nadrz, okolie.

Obaja sme uchvateni tunajsimi ludmi. Vidno na nich, aki su hrdi na krasu chramu a vobec celeho komplexu. Obcas k nam niekto pristupi a len tak prehodi: "Beautifull, right?" a isty si nasou odpovedou odchadza skor, ako odpovieme "Yes!".

Sikhovia su vacsinou vyssi a statnejsi ako Indovia v juznejsich oblastiach. Konecne si Lenka pripada normalne, t.j. ze okrem Mareka su aj ini ludia vyssi ako ona :-) Muzi maju dlhe a huste brady (Marek pri nich vyzera ako holobriadok), farebne turbany viazane navrchu hlavy do spica, obleceni su zvacsa v tradicnom odeve punjabi. Zeny su tiez akesi pokojnejsie, sebavedomejsie.

Prechadzame sa, ludia sa na nas usmievaju, ale malokedy pocujeme "Which country?". Nevnucuju sa. Akoby popri uvedomeni si vlastnej dostojnosti dokazali lepsie respektovat aj nasu dostojnost.

Pustame sa do reci so starym sivovlasym a sivo-dlho-bradym panom, ktory tu chodi s metlou a zameta kazde, co i len najmensie zrnko necistoty a prachu. Ma na sebe ciste biele oblecenie, nechyba turban a dyka za pasom. Vysvetluje nam, ze zametanie chramu je dobrovolna praca. Zjavne je na to poriadne hrdy. Fotime si ho. Dava nam svoju adresu, fotku mu posleme zo Slovenska postou.

Chvilu sedime pri vode. Je v nej vela velkych ryb. Zvacsa vyzeraju ako kapre alebo okrasne karasy. Podari sa nam vsak zazriet aj velkeho sumca. Ryby bez strachu plavaju az k brehu, otvaraju na nas papulky. Asi su zvyknute, ze ich tu ludia krmia.

Pomaly vchadzame na mostik veducemu do stredu nadrze, k Zlatemu Chramu. Chram nie je zlaty len v prenesenom slova zmysle. Vsetky steny a kupola su pokryte zlatom, podla niektorych zdrojov je ho na chrame az okolo 750 kg.

Na mostiku a vnutri chramu sa uz fotit nesmie. Je tu velka tlacenica, lebo z mostika pustaju ludi do chramu len v malych skupinkach. Po chvili vchadzame dnu. Tu s prekvapenim zistujeme, ze hudbu, ktoru sme von povazovali za reprodukovanu, maju na svedomi traja hudobnici, co sedia takmer uprostred hlavnej miestnosti. Cely cas, co sme chodili okolo chramu, bez prestavky hrali na hudobne nastroje a spievali texty z ich posvatnej knihy. Naozaj vyborny vykon.

Cez chram prechadzame na malu zadnu vonkajsiu terasu. Na nej stoji vela Sikhov, naberaju si do dlani posvatnu vodu z nadrze, oplachuju si v nej tvar a piju ju.

Pomaly z chramu odchadzame spat na mostik a po nom nazad na promenadu. Na chvilu vchadzame do tunajsieho sikhskeho muzea. Expozicia pozostava z malovanych obrazov znazornujucich dolezite udalosti v dejinach Sikhov. Pozerame na obraz, na ktorom je Guru Nanak, zakladatel sikhizmu. Do jednej filozofie (resp. nabozenstva) spojil podla neho to najlepsie z islamu a z hinduizmu. Sikhovia veria v jedineho Boha, zaroven vsak veria v karmu. Na jednom obraze su znazorneni ludia z roznych kast, ako sa spolu kupu v rieke. Sikhovia neuznavaju kastovy system. Na dalsich obrazoch sledujeme rozne, vacsinou krvave historicke vyjavy. Niektori guruovia, ci uz vareni za ziva alebo sekani napoly moslimami, pripadne sediaci na zemi zviazani a moslimovia pred nimi napichuju na koly male deti. A oni napriek tomu nezapru svoju vieru a nezradia svoju vlast. Trochu silne vyjavy pre nase zaludky. Sikhovia sa povazuju za narod bojovnikov. A tak su aj ich dejiny dost krvave. Hlavne ich bitky a vojny s moslimami.

Po odchode z muzea si berieme z uschovne sandale (nik od nas nepytal za uschovu ziadne peniaze, zaujimave) a mierime na veceru. Cestou rozmyslame, preco si Indira Gandhi nechala svoju sikhsku ochranku, ked tak kruto dala v roku 1984 potlacit ich povstanie za nezavislost Punjabu od Indie. Pri vojenskej akcii bol vtedy dost vazne poskodeny aj Zlaty Chram. Vidiet Sikhov, ako velmi na nom lipnu a napriek tomu toto urobit a aj nadalej si nechat od nich chranit zivot. Hm... Na Indiru spachali atentat prave clenovia jej sikhskej osobnej ochranky.

Veceru si davame v restauracii New Punjabe Rasoi. Je to kusok od Zlateho Chramu a varia tu vyborne. Dokonca nam ponukaju kashmirske jablkove pivo bez alkoholu. Chuti ako jablkovy must s mineralkou. Vysmadnuti po celom dni vypijeme po tri flasky :-)

Marek vecer, uz za tmy, zajde von pohladat nejaku internetovu kaviaren. Lenka sa zatial pokusa este nieco napisat do zositka, ale uz je moc unavena. Spanok prichadza bez opytania. Marek sa vracia, dava si sprchu a pridava sa k Lenke.