Ľudia s týmto koníčkom sa dajú spoznať ľahko. Sú to tí, ktorí po dofajčení ignorujú smetné koše (aj tie, ktoré sú špeciálne určené na odhadzovanie ohorkov) a radšej sa snažia vtlačiť zvyšky cigariet do zeme. Asi dúfajú, že raz im z tých ohorkov niečo vyrastie. Možno krík, alebo strom, ktorý jedného dňa zarodí a oni budú oberať vlastnoručne vypestované cigarety. Je to pekná predstava, ktorá ich asi veľmi silno motivuje. Vďaka nej ich nezastaví sneh ani voda. Vyskúšajú aj pieskovisko na detskom ihrisku. Usilovne sa snažia sadiť do betónu, asfaltu, prípadne medzi dlažobné kocky chodníkov a peších zón. Okolie fontán je posiate ohorkami, lebo blízkosť vodného zdroja zvyšuje pravdepodobnosť zakorenenia. Ich pestovateľské experimenty sa nedajú prehliadnuť - sú všade.
Trochu im to kazia moje dcéry - dvojičky. Záhradkárčeniu zatiaľ veľmi nerozumejú, ale to sa dá pochopiť, lebo majú len 17 mesiacov. V tomto veku malí človiečikovia nerozumejú mnohým veciam. Zbytočne im vysvetľujem, že tie pekné hnedo-biele valčeky nemajú zbierať. Že si ich nemajú dávať do vreciek, robiť z nich na kočíku kôpky, zdobiť si nimi vlasy a hlavne, že ich nemajú dávať do úst a žuť. Moje deti sa len usmejú, kôpku ohorkov, ktorú som im zabavila, mi nechajú (keď už ju tak veľmi chcem, nech sa s ňou teda pohrám) a idú si nazbierať ďalšiu. Vždy so sebou nosím sáčok, do ktorého tie vyzbierané kôpky ukladám. Keď ich po návrate z prechádzky pred domom hádžem do kontajnera, vždy pri tom fajčiarom - pestovateľom venujem zopár tichých viet, ktoré tu nebudem opakovať, lebo ani tá obrazovka neznesie všetko.
Keď najbližšie uvidíte ženu s dvojičkami pobiehajúcu od jedného dieťaťa k druhému, vyklepávajúc im z rúk špaky a opakujúc ako zaseknutá platňa - NIE, TO JE FUJ, NIE, TO JE FUJ, NIE, TO JE FUJ - tak to pravdepodobne budem ja. Alebo iná matka na pokraji nervového zrútenia.
