Autobus je poloprázdny, predo mnou sedia dve malé rómske deti - asi štvorročný chlapec a šesťročné dievča. Vo vedľajšom rade sedí ich mama s kamarátkou. Deti sa rozprávajú, chichocú, tešia sa na zmrzlinu. Mama sa na ne sem-tam usmeje, odpovie im na otázky. Idylka.
Keď autobus prechádza okolo "stopárok", dievčatko sa pritisne na sklo a zvedavo pozerá von. Potom sa otočí k mame a hláskom plným detskej nevinnosti sa spýta: "A teta Majka dnes nerobí?". Mama na to: "Nie, teta má dnes voľno."
A ja v tej chvíli neviem, či sa mám smiať, alebo plakať.
Ono vlastne ide o normálnu prácu, z ktorej sa nosí domov výplata a ktorá má svoj pracovný čas a aj dni voľna...? Pozerá sa na to pracujúca teta Majka a jej príbuzní takýmo spôsobom? Kedy to malé dievčatko pochopí, čím si jej teta skutočne zarába? A keď to pochopí, bude ešte schopné posúdiť, či je to dobré, alebo zlé? Alebo o pár rokov nastúpi tiež do takéhoto zamestnania?
Túto príhodu som zažila dávnejšie, ale stále ma zožiera. Chcem veriť, že to dievča si raz zvolí inú cestu. Chcem veriť, že nikto z nás nemá svoj osud pevne určený už od narodenia. Chcem veriť, ale akosi sa mi to nedarí...
