Začínam teda od leta, ktoré je trochu chladnejšie ako jamajská zima. Hovorím o zelených kopcoch, medveďoch na Kysuciach a túlaní sa po lesoch. O výhľade z Rozsutca. O dozrievajúcej úrode, ktorá sa u nás zbiera len raz do roka. O strnisku, ktoré zostáva na poli ešte dlho po žatve. O kúpaliskách, kolotočoch, kofole a cukrovej vate.
Pokračujem jeseňou, ktorá sa pre mňa vždy začína "zlomom počasia" v posledných augustových alebo prvých septembrových dňoch. Po ňom prichádza babie leto s orosenými pavučinami. Na záhrade postupne dozrievajú jablká, hrušky, slivky. Rozprávam o vykopávaní zemiakov a zbere kapusty, o prípravách na zimu, o tom, že chryzantémy sú posledné kvety v roku. Hovorím o smútku z pohľadu na kŕdle sťahovavých vtákov, ktoré vo veľkých V smerujú na juh. O smútku z toho, že my zostávame.
Zima je biela a sivá. Bez vôní a bez hmyzu. So snehovými vločkami, ktoré sme si ako deti nechali dopadať na dlaň a pozorovali, ako sa roztápajú. Alebo sme ich chytali priamo do úst a zisťovali, akú majú chuť. Občas to potajomky robíme aj teraz. Rozprávam o zamrznutých bielych obrazoch na oknách a o vŕzgajúcom snehu. O stavaní snehuliakov, uhlíkoch, hrnci a mrkve namiesto nosu. O tom, ako sme sa zvalili na chrbát do čerstvo napadaného snehu a mávaním rukami vyrábali odtlačky krídel. O spúšťaní sa na igelitových vreciach, o premrznutých rukách a nohách, o červených lícach. O lyžovačkách na horách a aj o tom, že deti majú zimu radšej ako dospelí.
Nakoniec hovorím o jari. O prvej zmene vzduchu, keď už zrazu viem, že sa zima skončila. O topiacom sa snehu a prvých jarných kvetoch. O ľadových kryhách na rieke a vtákoch vracajúcich sa z juhu. O vôni jarnej rozoranej zeme. O rozkvitnutých čerešniach a svetlozelenej tráve.
Irene počúva, usmieva sa - "You miss all of it. Hm?"
Jamajské slnko ma unavilo...
